Keď ráno vstanem a idem dať Chrisovi prvú dávku liekov, už je hore a upratuje dom. Obrovský barák, záhrada, všetko sa leskne, vkusne zariadený, od prvého momentu som sa tu cítil dobre, celý dom je prežiarený láskou.
Každému, kto vojde do kuchyne, ponúkne kávu alebo čaj, prípadne urobí raňajky, od rána má na tvári úsmev. A to nehovorím len o jej troch deťoch a mužovi, v dome sa cez deň premelie hromada ľudí. Kamarátky, susedky, rodina, prídu si dať šálku kávy alebo čaj, ženy sa vyrozprávajú zo svojich problémov, posťažujú sa na priateľov, manželov, Gloria sedí a počúva. Ak je čo poradiť, poradí, ale väčšinou len vypočuje, to stačí. Povedal som jej, že je maják, že všetkých tých ľudí drží nad vodou, len sa usmiala - it's normal.
Jej muž pracuje pre rafinériu v Afrike, odchádza na pár mesiacov a potom príde na mesiac domov. Nikdy som nepočul na neho krivé slovo, všetci sa tešia, že čochvíľa zas príde a pôjdu na spoločné prázdniny. Zarába peniaze, aby toto všetko fungovalo, Gloria to celé drží pokope.
Keď bol Chris po úraze rok a pol v nemocnici, presedela celý ten čas pri jeho posteli. Teda, cez deň sedela pri ňom, večer riešila úlohy s dcérou, popri tom samozrejme stíhala všetko okolo domu.
Výsledok? Deti, samostatní jedinci s vlastnou hlavou, dobre vychovaní a s maminou iskrou v očiach. Chris má maximum podpory, ideálne prostredie a šancu vyťažiť zo svojej situácie maximum. Záleží len na ňom. Dom prekypuje radosťou, každý sa tu cíti dobre a desiatkam ľudí je v živote vďaka tomu aspoň o trochu lepšie.
A ja nemusím chodiť do kostola zistiť, čo je to služba blížnemu. Stačí sa posadiť do Gloriinej kuchyne.
