Mal by som prestať pozerať romantické filmy. Citové vydieranie, káva pre dušu. Je naozaj falošná tá viera v osudové lásky? V deti splodené ako spojenie dvoch vesmírov? Posledené roky ma ničia tieto pekné príbehy, Forrest a Jenny sa stretnú uprostred bazéna a ja rumázgam jak malý Janko... akurát som dopozeral August Rush a zabil by som za cigu, nech aspoň štiplavý dym zaplní tú čiernu dieru, kvôli ktorej sa nemôžem nadýchnuť. Vždy je to rovnaké, príde tá scéna so sláčikmi a mne ide roztrhať hrudník, perly vybuchujú jedna po druhej a človek má chuť revať z plných pľúc. Dusím sa, smrkám a utieram zaslzenú tvár... mali by to zakázať a premietať len Kung-fu Pandu.
Vždy závidím tým romantickým filmovým hrdinom, čo od prvého pohľadu vedia, kto je Láskou ich života... takí ľudia aj žijú, videl som... rodia sa, nachádzajú, umierajú spolu, len aby sa opäť narodili a opäť našli. Bez pochybností.
Ja pochybnosti mám. Vidím tie isté oči každý krát, keď ten pravý pobozká tú pravú, napriek tomu neviem, čo so sebou. Nechcem ublížiť, znovu. Nemám a bojím sa, že stratím, alebo zas opustím...
Mám absťák citového feťáka, som zavislý na tom voňavom tele a iskrivej, ubolenej duši? Alebo je to naozaj tak, ze vedľa nej mám prežiť zvyšok svojich dní, preto nechce vypršat z pamäte? Neviem.
Zajtra ráno sa zobudím a bude lepšie. Ale dnes....
