9. februára som ráno vykĺzol spod jej periny, zobral pobalený vak a zamieril na letisko. Odišiel som do sveta, hľadať sám seba. Už nebolo MY, bolo moje hľadajúce JA a jej uplakané JA, pod tou perinou. Po pol roku som stál opäť na tom istom letisku. A pred letiskom ona, s chlebom a soľou a ploskačkou borovičky - vitaj doma. Krajšia než kedykoľvek predtým. Bolo to pár z najkrajších dní v mojom živote. Randenie len tak, medzi príletom a odletom, lebo nám je spolu dobre. Spoločná minulosť uležaná a budúcnosť už máme každý zvlášť, asi... Je len krásne Tu a Teraz.
Milovanie s ex je ako prechádzka vyhnanca rodným mestom, v ktorom už všetci zabudli jeho dlhy. Staré hriechy stratili na dôležitosti, už sa nemusí neustále obzerať cez plece, môže kráčať, kde sa mu zachce. Pozná každú uličku, každú skratku, netreba hľadieť do mapy. A zrazu si opäť vychutnáva vôňu čerstvého chleba okolo pekárne, zvuk zurčiaceho potoka za domom, majestátny zvuk zvonov odbíjajúcich polnoc. Vie, že môže ostať len chvíľu, že ľuďom sa pamäť znovu vráti a začnú požičané peniaze pýtať späť. Preto len kráča a nasáva tú známu atmosféru plnými dúškami. „Dnes mám rande so svojím mestom...", spieva si, nezbedník.
Je to ako prvý spoločný týždeň s novým človekom, ale bez toho tápavého spoznávania sa. V hlave hučí príval hormónov z prítomnosti nového telíčka, ale ruka šmátralka ide po známych trasách s neochvejnou istotou. Celý vesmír pod jednou perinou, alebo na jednom gauči, alebo na jednom stole, skrátka celý vesmír koncentrovaný v tom rytmickom ľúbení sa.
A teraz, keď zas hľadám nastavenia pre slovenskú klávesnicu na cudzom počítači, už mi ostal len potmehúdsky úsmev a iskra v oku s peknou spomienkou. A tiché Ďakujem letiace na krídlach vánku domov.