Potom ho pán premiér vymenil za človeka, ktorú tú špinavosť riadil. To už som zbystril. Potom si od médií začal pýtať informácie, ktoré si mal okamžite miesto toho čo najurputnejšie zháňať sám. Má moju plnú pozornosť. A keď ich konečne dostane, zalezie jak voš pod chrastu a odmieta komunikovať.
V takej chvíli už sa človek sám seba pýta: toto mu ešte prejde? Toto ešte nie je za hranicou únosnosti? Čo ešte musí urobiť, aby mal z toho nejaký poriadny průser?
Dnes som na hodine histórie rozprával ôsmakom a deviatakom o Československu medzi rokmi 45 - 48. Neskôr som si uvedomil, že veľmi podobnú frustráciu museli zažívať aj oni. Po oslavách konca vojny sa zrazu prizerali, ako sovietski osloboditelia podporovaní horlivými fanklubmi postpartizánskych aktivistov po kúskoch ukrajujú z demokratických princípov nanovo vzniknutého štátu. Tiež si asi hovorili: toto ešte nie je veľa? Toto im ešte prejde? Čo ešte musia súdruhovia urobiť, aby z toho mali poriadny prúser?
V roku 1948 zrazu v novej ústave „prehlasujeme, že sme pevne rozhodnutí vybudovať oslobodený štát ako ľudovú demokraciu, ktorá nám zaistí pokojnú cestu k socializmu." Zatvárali sa hranice aj nepríjemní oponenti režimu, začala sa celá tá štyridsaťročná fraška. A mnohí ľudia stále žili v tej trojotázkovej frustrácii a vychovávali v nej aj svoje deti. Tieto ich deti boli medzi tými, čo v novembri 89 štrngali kľúčmi na námestí, niektorí z nich možno štrngali aj včera v Bratislave v zástupe protestujúcom proti zrušeniu Špeciálneho súdu.
Myslím, že ten divný pocit v žalúdku sa dá preniesť z generácie na generáciu. Že je u mnohých ľudí evolúciou vypestovaný ako signál, že okolo nich sa zase začína diať niečo špinavé. Je to ako alergia - kým mne trochu peľu ešte až tak neprekáža, iný už vzrušene slzí a soplí.
Pevne verím, že napriek čomukoľvek, čo tu pán premiér navyvádza, nás ďalšie obdobie totality nepostihne. Ale nedivím sa tým, ktorí dnes kvôli divne zovretému žalúdku bijú na poplach a ukazujú prstom. Ich predkovia pred šesťdesiatimi rokmi tiež na začiatku neverili, že by to mohlo dopadnúť tak zle.
