Pracoval na pozemkovom úrade v Považskej Bystrici 8 rokov. Predtým dlhé roky na Okresnom stavebnom podniku. Naprojektoval v našom regióne cesty, vytyčoval mnohé pozemky osobne, pozná históriu infraštruktúry, kde, čo a ako bolo stavané aj aké kde boli so stavbami problémy. Ako horolezec a turista preliezol okolité lesy krížom krážom. Je študovaný inžinier, kvalifikovaný geodet a podľa mnohých kolegov aj dobrý odborník. Ak by otec na miesto krajského šéfa nemal znalosti a kvalifikáciu, bol by som prvý, ktorý by bol proti jeho menovaniu. V momente, keď sa dozvedel, že bude menovaný v Trenčíne, odstúpil pred komunálnymi voľbami z kandidátky do mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici, kde ho nenominovalo SaS, ale Strana zelených, ktorej je členom a za ktorú kandidoval aj pred štyrmi rokmi. A to z dôvodu, že sa chcel naplno venovať novej práci.
Samozrejme sa mi systém straníckych nominácií nepáči. Tie reči o teplom miestečku pre otecka nie sú príjemná vec. Bol by som oveľa radšej, keby sa otec mohol prihlásiť do poriadneho výberka. V štátnej aj verejnej správe by mal fungovať klasický rebrík profesionálneho rastu, kde človek vie, že ak odvádza dobré výkony, slúži občanom a zlepšuje svoju kvalifikáciu, postúpi vyššie. U nás to platí len po určitú hranicu, ďalej sú už len politickí nominanti. A záleží na každej vládnucej garnitúre, či urobí kompletnú čistku alebo vypíše na všetky pozície výberové konania. Sú vraj strany, ktoré svojimi členmi, ich rodinou a známymi zaplnia budovu od kominára po kuriča, iné sa uspokoja s riadiacimi funkciami. Niektorí vyberajú podľa straníckeho trička, iní podľa odbornosti. V SaS sme práve odbornosť dali na prvé miesto. Rovnako, ako pri výbere členov, aj pri obsadzovaní miest v štátnej a verejnej správe sme v prvom rade dbali na profesionálny a morálny kredit ľudí. Môj otec je odborník vo svojom obore a na pozíciu veľmi vhodný kandidát.
Na prácu svojho otca som hrdý a nemám problém kedykoľvek sa k nemu prihlásiť. Podľa Igora Matoviča však teraz budem vazalom strany, poslušne stláčať hlasovacie tlačítko a triasť sa o otcovu stoličku vždy, keď nebodaj budem mať na niečo iný názor. A o stoličky ešte ďalších deviatich alebo devätnástich, o ktorých ale ešte neviem, kde sú a čo robia. Ale ono to funguje celkom inak - ak má koaličný poslanec na niečo iný názor, tak to povie vopred a ostatní koaliční partneri sa podľa toho zariadia. Sadnú si, rokujú, a až keď sa dohodnú, predstúpia pred poslancov s hotovou vecou. Intenzívna diskusia prebieha na všetkých úrovniach - v poslaneckých kluboch, pracovných skupinách pri ministerstvách, na výboroch, v straníckych centrálach a keď všetko zlyhá, tak na úrovni koaličnej rady. Ja som už bol spolu s kolegom Martinom Feckom u ministra Simona kvôli zákonu o reštitúciách, s Pavlom Hrušovským predrokovať vznik pracovnej skupiny k zmene zákona o Ústave pamäti národa, kde nás dnes zastupuje Jofo Viskupič, kvôli financovaniu centier voľného času som lietal dva mesiace a šiel s tým až na koaličnú radu. Nikde ma nikto nevyhodil z dverí a neprikázal mi slepú poslušnosť k strane a vodcovi. Každú schôdzu sa stane, že nejaký poslanec má s niečím problém a je vždy potrebných mnoho rozhovorov, než sú všetky spory zažehnané.
Schvaľujem Igorovu snahu o zverejnenie všetkých straníckych nominácii. Strany by si mali za svojimi ľuďmi stáť a tiež za nich niesť zodpovednosť. A keď niečo zmrvia, odvolať. Pri tom množstve ľudí sa vždy nájde nepodarok, podstatná je reakcia a konzistentnosť, to na dlhej trati zaváži. Ale reči o tom, že každý máme 10 alebo 20 duší po rôznych trafikách a tým máme zviazané ruky, to je učebnicový príklad odbruchého zprstavýcucku. Ak chce byť Igor taký geroj, mal by spolu s odhaľovaním prepojení v správe štátu navrhnúť aj spôsob, akým veci vylepšiť.
