Skutočná zodpovednosť je vždy viazaná k rozhodnutiu a nositeľovi. To znamená, že na to, aby sme mohli vôbec uvažovať o prítomnosti zodpovednosti v nejakom konaní, musí činu predchádzať rozhodnutie. A na to, aby sme rozhodnutie mohli spraviť, potrebujeme slobodu. Ak totiž niekoho priviažeme k domu a povieme mu, že ho má strážiť a je zaň zodpovedný, nemôžme sa diviť, že sa pri prvej príležitosti utrhne a ujde. Rozhodnutie sme totiž urobili my, nie on.
Rafaj zrejme uvažoval tak, že sudcovia a súdni úradníci, novinári a vedenia vysokých škôl by sa mali správať zodpovedne. To v jeho jazyku znamená - plniť naše predstavy o tom, ako by to tu malo vyzerať, robiť to, čo my považujeme za správne. Nakázať sudcom, čo a kedy majú riešiť. Nalinajkovať novinárom, čo majú písať. Rozkázať školám, čo a koho majú učiť. Ak by toto malo byť obsahom zmeny ústavy, otvorene by sme sa priznali k totalite. A tým by sme občanom zobrali nielen slobodu, ale aj zodpovednosť, o ktorú pôvodne malo ísť. Keďže by sa totiž nemohli rozhodovať, čo a ako idú robiť, bolo by predsa hlúposťou vyhadzovať im neskôr na oči robenie chýb a prešľapov.
Je to presne naopak - jedine zvýšením slobody je možné dosiahnuť reálnu zodpovednosť. Ak chceme, aby boli občania tohoto štátu naozaj zodpovední za svoj život, musí im ho najprv štát v čo najväčšej miere zveriť do rúk. Nie zobrať im peniaze a rozhodovanie zviazať množstvom nezmyselných pravidiel. Naopak, peniaze im nechať v rukách a množstvo pravidiel zmenšiť na nevyhnutné minimum. Až vtedy, keď bude človek držať opraty svojho života pevne v rukách, môžme začať volať po zodpovednosti. Dovtedy je to len holým nezmyslom, maskujúcim totalitárske chúťky tých, čo si myslia, že všetko vedia najlepšie.
