Ale predstavujem si, že na začiatku to v Kyjeve vyzeralo rovnako. Kritická masa ľudí sa rozhodla, že takto to už ďalej nechcú. Že si nádej na lepšiu budúcnosť pre svoje deti jednoducho nenechajú vziať.
A predstavujem si tiež, že by v roku 89 veci nabrali iný spád. Že by niektorý ten policajt stratil nervy a vystrelil. Alebo by nejaký psychopat hodil medzi policajtov podomácky vyrobenú výbušninu a niekoho zabil. Že by sa to proste zvrhlo. Určite aj vtedy boli v dave nejakí provokatéri. Určite aj vtedy mali tajné služby z celého sveta svoje hry a na uliciach svoje figúrky. A komunisti tiež nechceli odovzdať moc len tak. Príležitostí na skrat bolo dosť.
Ak by vtedy naši rodičia stáli v tom dave, čo by chceli počuť zo sveta? Konšpirácie a reči o zaplatených žoldnieroch, ktorí sa zviezli na ich túžbe po lepšom živote? Alibistické vyhlásenia o nezasahovaní do vnútorných pomerov inej zeme? Hádky o tom, či je horšie Rusko alebo americký svetový policajt?
Podľa mňa ich tieto reči nezaujímajú. Čo potrebujú, je podpora a jasný signál, že ich chápeme. Že nestojíme ani na strane stále zúfalejšej vlády, ani na strane násilníkov prilievajúcich olej do ohňa. Že stojíme na strane tých malých ľudí uprostred. Takých istých, akí vyštrngali komunistov z Československa.
Preto tiež pôjdem v piatok o tretej pred ukrajinskú ambasádu. A tento krát si zaštrngám aj ja. A ak niekto viete o organizácii, ktorá pomáha zraneným v Kyjeve a rodinám tých, ktorí to neprežili, dajte mi prosím vedieť. Štrngať kľúčmi je totiž dobrý začiatok, ale už dnes treba hľadať cesty, ako na Ukrajine naozaj pomôcť. Možno nie hneď politickému riešeniu, ale aspoň pár konkrétnym ľuďom.
