Huga a Ninku som poznal roky a nikdy som sa nad ich vzťahom hlbšie nezamýšľal. Spätne si však uvedomujem, že kedykoľvek som ho stretol, automaticky som Ninku tušil niekde nablízku. Kozmické dvojčatá, hovorili im žartom niektorí kamaráti. „S Hugom sme sa navzájom učili žiť," hovorí Nina. „Ja som ho nútila spomaliť a zamyslieť sa, pretože často lietal v oblakoch. On mi zas ukazoval, ako sa dá žiť s ľahkosťou a tešiť sa z každej chvíľky." Akonáhle o ňom začne hovoriť, v očiach jej zahrá pekná, láskyplná iskra a na plačom unavenej tvári sa zjaví jemný úsmev. „Prvýkrát sme sa stretli v centre mesta, keď som mala 15. Poznali sme sa z videnia, predstavila nás moja bývalá spolužiačka. Mali sme spoločnú cestu a Hugo mi celý čas rozprával, ako musí ísť domov kosiť trávnik a ako sa mu strašne nechce. Pôsobil na mňa dojmom rozmaznaného decka, ktoré to v živote moc ťažké nemalo. Neskôr sme sa začali stretávať častejšie a s prekvapením sme zisťovali, že v našich stále dlhších rozhovoroch sa ustavične máme o čom baviť. A ja som zisťovala, že to nie je len ten sebavedomý chalan, ktorého je všade plno a stiahne na seba všetku pozornosť, keď vstúpi do miestnosti, ale že je v ňom oveľa viac - že svojim pohľadom na veci okolo mi môže veľa dať. Jeho svet nebol zďaleka taký povrchný, mal svoju hĺbku a bol výsledkom jeho osobnosti a nie preberania cudzích názorov. Majetok a veci okolo seba vnímal len ako prostriedok k tomu, aby bol spokojný a šťastný. Hugo bol človek, ktorý dokázal žiť život na plno a nadchnúť sa z vecí, okolo ktorých väčšina ľudí prejde bez povšimnutia. A robil to s takým nadšením, že často krát strhol aj mňa."
Hugo bol skvelý rečník
Ja som Huga spoznal ako debatéra. Reprezentoval gymnázium Tilgnerova na regionálnych debatných turnajoch. Sledovať ho v akcii bol vždy zážitok. V debate bol výnimočný talent, schopný na začiatku svojej reči zhúžvať a zahodiť všetky poznámky a začať ako jazzový saxofonista úplne nový nápev. A napriek tomu debatu vyhrať a odniesť si trofej najlepšieho rečníka. Bol prototypom živelného debatéra, u ktorého myšlienka len o pár mikrosekúnd predbiehala svoje vlastné vyslovenie. Vynikal živou, iskrivou inteligenciou, mal výborný postreh a reči korenil nenapodobiteľným humorom. Nina s ním absolvovala mnoho podujatí, na ktorých mal možnosť svoje danosti rozvinúť. A práve na jednom z nich sa vraj z nej a Huga stala nerozlučná dvojica.
„V roku 2001 sme šli spolu do Grazu do Rakúska na medzinárodnú súťaž o Európskej únii. Bol to samozrejme Hugov spontánny nápad, ktorý vznikol v priebehu pár hodín, tak ako väčšina plánov. Bola to veľmi prestížna akcia. Ostatné tímy boli z bilingválnych gymnázií, každý mal vlastného vedúceho a na súťaž sa poctivo dopredu pripravovali. Keď som so svojím triezvym zmýšľaním namietala, že naša znalosť nemčiny je veľmi biedna, Hugo len mávol rukou a ako vždy povedal, že to zvládneme. Na začiatku sa každý tím mal predstaviť. Keď som počúvala tie dlhé prezentácie v dokonalej nemčine, zúfalo som hľadela na Huga a pripravovala som sa na tú hanbu, čo si vyrobíme. Keď prišiel rad na nás, Hugo sa postavil a so svojím jedinečným šarmom povedal: „My vedúceho nemáme, lebo my ho nepotrebujeme. Ja som Hugo, toto je Ninka, toto je Maťo a sme zo Slovenska." Potom sa tak dlho zadíval do miestnosti a po chvíľke tú istú vetu ešte o kúsok dôležitejším tónom a s šibalským úsmevom zopakoval. Ja som sa už pomaly zosúvala na stoličke a v duchu balila kufre domov, keď zrazu sála začala tlieskať, aký to je výborný fór. Vtedy mi začalo byť jasné, že tomuto chalanovi ľudia naozaj zožerú takmer hocičo. Počas týždenného pobytu sme sa stali doslova maskotmi súťaže a aj bez perfektnej znalosti nemčiny každý vedel naše mená a z akej krajiny sme. Súťaž trvala týždeň, ktorý sme celý doslova prerozprávali. A na konci za mnou Hugo prišiel a povedal: „Vieš čo je zaujímavé? Ja mám ľudí rád, ale väčšina z nich mi po určitom čase predsa len začne liezť na nervy. A ty mi na nervy vôbec nelezieš." Po tomto týždni nám bolo obom jasné, že sme narazili na človeka akého stretnete možno iba raz za život. A tak začalo naše zvláštne sestersko-bratské puto, v ktorom sme vydržali niekoľko rokov. A mimochodom v tej súťaži z vyše 20 tímov sme skončili piaty."
Vždy som tušil, že skončia spolu, a so mnou asi tisíc ďalších ľudí. Len Ninku to nejak prekvapilo. „Vzťah medzi nami sa zmenil až minulú jar. Zrazu sme obaja cítili, že my, horliví zástancovia teórie, že čisté priateľstvo medzi mužom a ženou existuje, si už nie sme touto teóriou v praxi až takí istí. Bolo to veľmi mätúce až nato, že Hugo bol zmätený asi 12 hodín, ja ešte asi dva mesiace. Jemu bolo po prvých pár rozhovoroch jasné, že sa vlastne nič nezmenilo, len sa náš vzťah posunul na novú a lepšiu úroveň. A že všetko je presne tak, ako má byť. A tým potom pomohol aj mne. Vhupol do toho s obrovským nadšením a láskou, ktoré boli výrazom jeho obrovskej chuti k životu a optimizmu. Vlastnosťami, ktoré som na ňom vždy tak obdivovala. Neskôr už som si ani nevedela predstaviť, že sme predtým vôbec dokázali 8 rokov fungovať inak. Hugo mi vravel: „Vieš, mne bolo jasné, že to takto skončí, už aspoň tri roky. Odkedy sme boli v Berlíne." Vybrali sme sa tam sami dvaja, autom, pozrieť svojich priateľov. Cestou sa nám pokazila v aute kazetka na prehrávanie MP3, tak som sa podujala ju opraviť. Wanda mala v aute pilník na nechty, odkrútila som ním tie malé šróbiky a pozerala na asi 20 ozubených koliesok rôznych veľkostí pospájaných gumičkami vo vnútri. A vtom auto poskočilo a ja som všetky tie malé vecičky mala rozsypané po kolenách. Trvalo asi hodinu, kým som ich naukladala naspäť. Pilníkom som kazetku zošróbovala dokopy, vložila do rádia a tá fungovala bezchybne až do Berlína. Odvtedy mi Hugo vždy písal, keď som bola niekde preč: „Už sa vráť, chcem mať pocit, že keď na mňa bude padať svet, Ty ho opravíš pilníkom na nechty." Jeden som mu potom dala na pohrebe. Keď bude padať svet, nech ho má po ruke."
Hugo - bol stredom vlastného vesmíru
Nina bola Hugovi rovnocenným partnerom, bola jedným z mála ľudí, ktorí ho dokázali prinútiť zastaviť sa a počúvať. Rešpektoval ju a vedel pri nej uznať, že sa v niečom mýli. Bol stredom vlastného vesmíru a často mal tendenciu zabudnúť, že v tom vesmíre žijú aj iní. Keď ho človek zavolal k sebe na čaj o piatej poobede, ľahko sa mohlo stať, že sa Hugo prirútil tesne pred polnocou a s ním partia troch či štyroch ďalších mladých ľudí. Preto ma pred naším posledným stretnutím príjemne prekvapilo, že mi na prvý krát zdvihol telefón, dohodli sme si termín a on temer na minútu presne prišiel. A ako sme spolu hovorili, videl som, že sa zmenil, pôsobil pokornejšie, bolo cítiť, že mal možnosť mnohé na sebe prehodnotiť. „Hugo bol kedysi neskutočne nezodpovedný a všetkých naokolo to vytáčalo," súhlasí Nina, „ale v poslednej dobe sa aj v tejto oblasti veľmi zmenil, dospel. Raz sme sa kvôli tomu hrozne pohádali, sedeli sme v aute na Pezinskej babe a on mi povedal: „Máš pravdu, budem s tým musieť niečo urobiť. Ale keď ja prestanem byť nezodpovedný, tak to už budem dokonalý, lebo ja žiadnu inú zlú vlastnosť nemám." Doslova ma touto vetou umlčal. Dalo sa s ním iba súhlasiť."
Hugo bol človek, ktorého si zapamätáte na prvýkrát. Vedel sa vždy s úsmevom porozprávať s každým. Človek, ktorého spoločnosť milovala a podvedome preto vždy robila to čo on chcel. Mal v sebe neuveriteľný dar stiahnuť ľudí na svoju stranu bez toho, aby si to vôbec uvedomili. „Taký môj manipulátor ako som mu vždy s úsmevom hovorila."
Hugo - diplomat
Ninka bola pri tom, keď Hugovi zasiahla do života rakovina. V tom čase študoval na prestížnej moskovskej univerzite diplomaciu. Bol pre ňu stvorený - spoločenský, s talentom na jazyky, s charizmou, mal na to tie najlepšie predpoklady. Takmer denne si spolu telefonovali, Nina si začala vybavovať v Moskve stáž a doktorát a s Hugom plánovali spoločne strávené tri roky v ruskej metropole. „V septembri začal byť Hugo počas našich telefonátov nejaký nevrlý, a tak som sa ho pýtala, čo mu je. Naveľa naveľa z neho vyliezlo, že nemôže spávať, má bolesti a je mu veľmi zle. Jeho teória ale bola - keď niečo bolí, treba to rozchodiť. Nakoniec som ho konečne presvedčila, šiel do nemocnice a doktori mu povedali, že ide buď o chronický zápal alebo to bude onkologické. To bol piatok. Ešte v ten deň priletel do Bratislavy, a už v utorok bola operácia, takže to celé šlo veľmi rýchlo."
Silnejší ako rakovina, slabší ako...
Ťažké chvíle a ozajstné skúšky nastali vlastne až vtedy, keď Hugovi zistili metastázy. „Sedela som v čakárni a Hugo s mamou hovoril vnútri s doktorom. Keď vyšiel von, nedalo sa mu z tváre vyčítať nič. Pristúpil ku mne, povedal mi výsledky a objal ma. Vedľa nás bol taký chutný postarší párik, mohli mať okolo 70. Viedli taký ten rozhovor manželov, ktorí spolu prežili celý život, láskyplne sa doťahovali. Ten ujo chcel ísť von fajčiť a manželka sa mu vyhrážala, že ak tam niekde spadne pri kontajneri, tak ho tam nechá ležať. A Hugo sa vtedy odtiahol a spýtal sa: „Myslíš, že keď my budeme mať 70, tiež budeme takto vyzerať?" A v tom momente som pochopila, že síce v tých metastázach vidí problém a bojí sa, ale ani na sekundu nezaváhal, že to zvládne. Jeho večný optimizmus zase zvíťazil. Nikdy som ho nepočula mať nejaký rezignovaný postoj. Bál sa, to áno, hlavne počas chemoterapie, keď veľmi trpel a bolo mu zle. Ale nikdy sa neľutoval, nepýtal sa „Prečo ja?" Maximálne povedal: „Už to nezvládam, nech už je to za mnou".
Chemoterapia bola úspešná, už po tretej terapii prišli negatívne výsledky a Hugo bol zdravý. Ja som bola v tom čase v Moskve. Keď sme spolu telefonovali po tých výsledkoch musela som sa usmievať. Sršala z neho neskutočná energia. Hugo sa nedal zastaviť, chrlil nápady a plány, čo všetko spolu urobíme, chcel rozbiehať projekty a obchody. Stále mi vravel, že odteraz už bude len dobre. A ja som ho len brzdila, že sa o tom porozprávame, až keď sa vrátim. Poslednú správu mi napísal v nedeľu ráno okolo jednej - „strašne sa na Teba teším, ľúbim Ťa."
„Ty sa v tom aute raz zabiješ!"
...bola veta, ktorú Hugo počul snáď od každého človeka, čo ho poznal. Rýchla jazda bola tou vášňou, ktorej nikdy nedokázal odolať, ktorá ho spájala s jeho najlepším priateľom Jakubom, a ktorá sa im obom nakoniec pár dní pred minuloročnými Vianocami stala osudnou. Polemiky o tom, kto auto šoféroval, následne zaplavili diskusie pod článkami o Hugovej smrti na slovenskom internete. „Je naozaj úplne jedno, kto to auto šoféroval, rýchla jazda a rýchle autá boli ich spoločnou vášňou a hlavne vďaka nim z nich boli najlepší priatelia. Tí dvaja boli v mnohom dokonalé protiklady, Hugo bol tornádo, extrovert, Jakub zas človek tichý, uzavretý introvert. Ale za volantom boli dvojičky, roky sa šoférovať učili jeden od druhého, rešpektovali sa a navzájom uznávali za jediného lepšieho šoféra od seba samého. Som si istá, že by v danej situácii zareagovali zhodne, preto rozoberať, kto sedel za volantom, mi príde úplne zbytočné. Jakub bol úžasný človek a ja som si ho veľmi vážila. Málokedy niečo povedal, ale aj z mlčania s ním mal človek radosť. Hugo vždy hovorieval, že jeho priateľstvo s Kubom bude až do smrti."
Podľahol vášni, ktorá ho robila šťastným...
Sedieť s Hugom v aute nebolo pre každého. „Jazdil na milimetríky, z motora žmýkal maximum a byť na sedadle spolujazdca sa niekedy rovnalo zážitku z húsenicovej dráhy. Bol si ale vedomý toho, čo robí. Jeho najväčším strachom bolo, že by niekomu mohol ublížiť. Preto tiež tak často šoféroval v noci a mimo mesta. Mal rád prázdne cesty, na ktorých nebolo veľké riziko, že by mohol niekoho ohroziť," vysvetľuje Nina. „Občas ma zaviezol domov a radšej vysadil, nechcel, aby som s ním vtedy sedela v aute. Bol ochotný riskovať seba, ale vždy sa snažil vyhýbať tomu, že by ohrozoval iných. Nedá sa na neho za ten spôsob jazdy hnevať, lebo v tom, ako jazdil, sa odrážalo to, ako žil. Naplno a presýtený radosťou z toho, čo robí. Keď vystúpil z auta, oči mu vždy žiarili. Bola to jeho vášeň a robila ho šťastným."
Nové projekty
Hugo v posledných týždňoch pred smrťou nerozprával o ničom toľko ako o nápadoch na najrôznejšie projekty, o práci, vďaka ktorej by svetu mohol ukázať, čo v ňom naozaj je. Rakovina ho nespomalila, práve naopak, v boji s ňou mal možnosť lepšie sa nájsť a získal konečne chuť osamostatniť sa a zadefinovať si svoj vlastný život. Ako syn známeho herca a pre mnohých kontroverzného človeka nad sebou totiž denne cítil jeho tieň a nálepky, ktorými ho častovalo okolie. Zďaleka však nemal všetko, na čo si pomyslel. Hrycovci sa obe svoje deti snažili viesť k tomu, že peniaze si treba zaslúžiť a zarobiť. Hugo vedel, že sa o mnohé veci nemusí starať, lebo keď treba, peniaze sú, ale určite nebol ten typ zlatého dieťaťa, ktoré luskne prstom a dostane čokoľvek. Tvrdil, že peniaze si človek proste nemá pustiť do hlavy. A je jedno, či ich má alebo nie. V jednom aj druhom prípade ho to mení a stáva sa ich otrokom.
Moskva - Hugove mesto
„Už sa do Moskvy nechcem vrátiť," začala Nina po dlhšej odmlke a z jej tónu hlasu bolo jasné, že všetko to rozprávanie a spomienky sú príliš bolestivé. „Pre mňa je Moskva Hugovým mestom. Hovorieval: „Mám rád, keď v Moskve napadne sneh. Je tam také zvláštne ticho" a kopec iných vecí o mieste, ktoré sa stalo jeho druhým domovom. Všetko mi chcel ukázať, všade ma vziať. Cez neho som si k nej vybudovala vzťah a teraz by mi ho všade pripomínala. Čo ma teraz drží nad vodou, je vedomie toho, aké som mala šťastie, stretnúť takého človeka.
Hugo nemal žiadny problém fungovať v rovine MY. Veľmi ma tým prekvapil, bol ohľaduplný a nekonfliktný. Nikdy nemal tendenciu presadzovať samého seba, pri každom probléme mi povedal: „Máme sa radi, to je podstatné, to všetko vyrieši." Bol veľmi priamy a úprimný. Správal sa vždy podľa toho, čo k ľuďom cítil. Naučil ma, že ak je základom vzťahu láska, na všetko sa dá ísť jednoducho. Nemá význam vyrábať si nejaké problémy a komplikovať si život, že s láskou sa dá všetko zvládnuť. Mnoho ľudí možno nikdy nezažije v inom človeku takú blízkosť, ako som ja mala v ňom."
