Viete, keď za mnou príde klient, človek, zaujíma ma, čo ho bolí, ako mu môžem pomôcť. Prečo Vás najprv zaujíma, či má pokrstené deti a manžela/manželku, až potom ste ochotný pomôcť? Ľudia za mnou i za Vami chodia v úprimnej viere, že im dokážeme pomôcť, urobiť ich životy lepšími. Moja mamina úprimne verí v Boha a išla za Vami v nemocnici, plná bolesti, prišla sa vyspovedať, očistiť sa. Čo to je, čo Vám dalo právo nazvať ju hriešnicou a zo spovedeľnice ju šikovať, len preto, že jej manžel aj jej deti sú slobodné bytosti, s možnosťou rozhodnúť sa, čomu budú veriť a akým spôsobom to budú praktikovať?
Keď pokladám ruky na človeka, modlím sa k tomu istému Bohu, čo Vy (poznávacie znamenia - stvoriteľ všetkého, On je Láska, Pravda, Krása atď.) a hovorím: „Pane Bože, daj mi prosím silu pomáhať a liečiť, nech sa deje Tvoja vôľa". A potom robím svoje maximum, aby odo mňa odišiel človek silnejší a zdravší, než keď ku mne prišiel. Čo Vám dáva právo postaviť vôľu Vašu nad vôľu Božiu? Nedali ste sa snáď zasvätiť Duchom svätým v úprimnej túžbe slúžiť Bohu? A to sa robí tak, že ubolená žena po stretnutí s Vami má týždeň problém aj sa prežehnať, lebo sa cíti toho nehodná? Zrejme sa nemáte moc rád, inak by „Miluj blížneho svojho ako seba samého" vyzeralo inak. Chápem, že aj Vy ste len človek a máte právo na chybu a slabú chvíľku. Ste však aj zástupcom Cirkvi. Cítite tú ťažobu, čo na Vás padá na základe toho, ako ju reprezentujete?
Pán dekan, je mi Vás úprimne ľúto. Budem sa veľa modliť, aby ma prešiel hnev a dokázal som Vám odpustiť. Prosím, modlite sa so mnou, nech sa mi to podarí, nech už nemám chuť ísť a podľahnúť tej svojej slabej chvíľke.
S úctou
Martin Poliačik
