"Ráno ma prišla sestrička umyť a uvedomil som si, že mi brnia palce na nohách," hovorí mi s iskrou v očiach, "a postupne cítim stále viac a už pri cvičeniach niektoré pohyby robím s pomocou sám." Tienistou stránkou je obrovská bolesť, ktorá teraz cvičenia sprevádza. Svaly celého tela stuhli počas ročného pobytu v nemocnici a len veľmi neradi sa nechávajú vyrušiť z nadobudnutého kľudu.
A sval sa bráni bolesťou a kŕčom. Mike je veľký chlap a bojovať s jeho kopajúcimi nohami dvakrát denne je niekedy celkom komédia. Zvlášť pri jeho zmysle pre humor. Kričí "aaah, ty sadista, ešte pritlač!" a pri tom sa mu tvár krčí od bolesti. Kŕče najviac prichádajú keď nohy dvíham hore, na úroveň svojej hlavy. A už dvakrát boli také, že som schytal slušnú pecku. Mike sa smial, že skoro spadol z postele - "haaaa, to bolo naschvál", kričí na mňa. A ja sa smejem s ním a mocujem sa s tou nohou zas. Ak pri niektorom cvičení cítim, že sa noha hýbe sama a ja ju len vediem, Mikove oči sa rozžiaria radosťou a len sa smeje - "sleduješ, ja som ti vravel, do vianoc chodím."
Sila ľudského ducha je neuveriťeľná. Ak je živená vôľou žiť a láskou ku všetkému okolo, dokáže postaviť z vozíka aj človeka, ktorého mnohí vrstovníci si naň sadajú dobrovoľne, lebo sa im už proste nechce chodiť. No ak je živená závisťou a neustálymi sťažnosťami na ten ťažký život okolo, dokáže aj mladého človeka, ktorý má všetko, premeniť v trosku. Čím svojho ducha živíte vy?
