1. keď vidíte, že sa k vám blíži človek na vozíku a niekto ten vozík tlačí, pozrite sa do očí tomu na vozíku, nie tomu za ním. To isté platí o komunikácii, skúste sa rozprávať skôr s človekom na vozíku. Jednu vec počúvam stále, a síce, že sa často cítia, ako keby tam ani neboli, keď niekoho stretnú. Ľudia ich vidia zdiaľky a potom uhnú pohľadom.
2. nenechávajte psov srať na chodník, najhoršia vec prichytená na koleso vozíka je fakt takáto nášľapná mína.
3. to isté platí o žuvačkách, lepkavých rozcumľaných cukríkoch a pod. Z chodníka na koleso, z kolesa na ruky, nálada v čudu.
4. ak sa vám stane, že nejakého vozíčkara tlačíte, uvedomte si, že vozík je jeho rozšíreným telom, aspoň mnohí to tak cítia. Nepoklepkávajte prstami po rúčkach, neopierajte sa oň, nie každý z nich to dobre znáša.
5. snažte sa kamaráta vždy zaparkovať tak, aby sa zaujímavé veci v okolí diali v jeho zornom poli.
6. ak sa s niekým na vozíku dlhšie rozprávate, sadnite si alebo inak dostaňte svoje oči na úroveň jeho. Mnohí majú problémy s chrbticou a od toľkého pozerania dohora ich potom bolia krky.
7. zabudnite na vozík. Každý človek na ňom má nejaké záľuby, svoj život. A zlámaná chrbtica je na ňom len málokedy tá najzaujímavejšia vec.
