A odkedy som v Británii, akosi aj viac komunikujem s mačkami než so psíkmi. Lebo psík ide vždy s ujom alebo tetou a tí zvyknú zazerať. Mačky sa túlajú samé, tak si ma môžu vybrať, dovolia mi dať im kúsok ryby alebo šunku, nechajú sa pohladkať, urobia radosť.
Teraz žijem chvíľu u Randyho, klienta, o ktorého sa starám, a zvykla si k nám chodiť jedna cica. Taká veselá, svižná, vždy tak smiešne poskakuje a na krku má rolničku a tá veselo, svižne a smiešne vyzváňa. Najprv chodila len na dvor za domom, potom k dverám, potom aj dovnútra, dnes už myslím prehlásila celý dom za svoje územie a cíti sa tam ako doma. A vždy pri mne. Buď sa motá okolo nôh, alebo si kúsok ďalej lahne a pradie. A keď sa dvihnem a niekam idem, ide so mnou. A tak zaláskovato pozerá. Tak som si dnes ľahol na zem, že čo urobí. Výsledok vidíte hore na obrázku, normálne sa mi uložila na hruď a hentak sme sa na seba pozerali. Úplne ma dojala, cica. Randy ale nechce, aby si tu zvykla, tak som ju musel vyložiť von.
Moja kamarátka Janka hovorí, že psi sú spoločníci a mačky učiteľky. Neviem, čo ma táto cica prišla naučiť, ale ja som si z toho jej veselého cinkania vzal toto: Ak si aj niekde sám a zdá sa ti, že nikoho nemáš, nezúfaj. Lebo hneď za plotom môže byť niekto, kto len tak príde a len tak ťa má rád.
Viac mojich "mačkovatých" peripetíí najdete tu i tu
