Moji starí rodičia boli SĽUKári, dedko potom zakladal považskobystrický Považan. Obaja moji rodičia v ňom tancovali a ja som v jeho detských odnožiach, Mladosti a Ovenke, strávil 10 rokov. Vynorili sa mi spomienky na autobus plný spevu a radosti na nespočetných cestách za vystúpeniami a folklórnymi slávnosťami. Predstava smrti a utrpenia v tak peknej atmosfére mi vohnala slzy do očí.
Pamätám si hlúčik kývajúcich rodičov, keď náš autobus odchádzal na zájazd do zahraničia a pred očami som videl tých istých ľudí uplakaných na pohrebe nad hrobmi krásnych mladých ľudí. ,,Nikto nie je ostrovom samým pre seba, každý je kusom pevniny,kusom súše, a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme, alebo sídlo Tvojich priateľov, či Tvoje vlastné, smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva: a preto sa nikdy nepýtaj komu zvonia do hrobu, zvonia Tebe.", napísal Hemingway. A zvony zvonia a znejú smutné ľudové piesne.
Uprimnú sústrasť, slovenské mamičky...
