Na Slovensku sme sa opäť posunuli v právnej teórii o krok ďalej. Nie zásluhou univerzít, nie zásluhou súdov, ale zásluhou politickej komunikácie. Dozvedeli sme sa totiž, že transakčnú daň vraj „neplatia občania, ale podnikatelia“.
Na prvé počutie to znie upokojujúco. Občan si môže vydýchnuť. Daň sa ho netýka. Problém nastáva až v momente, keď si človek položí úplne obyčajnú otázku: čo je potom podnikateľ?
Ak transakčnú daň neplatia občania, ale podnikatelia, znamená to, že podnikateľ nie je občan? A ak nie je občan, musí sa ešte riadiť Občianskym zákonníkom? Alebo sa týmto výrokom otvorila nová právna kategória osoby, ktorú by sme mohli nazvať „daňovo použiteľný neobčan“?
Podnikateľ ako zvláštny druh človeka
Doteraz sme si naivne mysleli, že podnikateľ je napríklad živnostník, advokát, daňový poradca, murár, elektrikár, dopravca alebo majiteľ malej firmy. Teda človek, ktorý síce podniká, ale zároveň má rodinu, účet v banke, občiansky preukaz, zdravotnú poisťovňu, niekedy aj hypotéku a v ideálnom prípade aj trpezlivosť s legislatívou.
Po novom však vzniká podozrenie, že podnikateľ je samostatný živočíšny druh.
Cez deň podnikateľ.
Večer možno občan.
Pri platení daní určite nie občan.
Pri pokute zasa občan dostatočne.
Pri voľbách, samozrejme, vítaný občan.
Pri podnikateľskom účte už len podnikateľský objekt daňového záujmu.
Takto sa právny poriadok krásne zjednodušuje. Netreba riešiť, či ide o fyzickú osobu, právnickú osobu, spotrebiteľa, podnikateľa, daňovníka alebo účastníka občianskoprávneho vzťahu. Stačí povedať: občanov sa to netýka. Teda tých občanov, ktorí práve nie sú podnikateľmi. Alebo tých podnikateľov, ktorí práve nie sú občanmi. Podľa potreby.
Občiansky zákonník len pre občanov?
Ak by sme túto logiku zobrali vážne, otvorili by sa pozoruhodné možnosti.
Podnikateľ by mohol povedať:
„Prepáčte, ale ja nie som občan, ja som podnikateľ. Občiansky zákonník sa ma netýka.“
Dodávateľ by nemusel plniť zmluvy, lebo tie sú predsa v občianskom alebo obchodnom práve. Nájomca živnostník by mohol odmietnuť nájomné s tým, že v čase podpisu zmluvy bol síce fyzická osoba, ale pri fakturácii sa zmenil na podnikateľa. Dlžník by mohol tvrdiť, že jeho záväzky zostali v občianskej sfére, zatiaľ čo on sa už medzičasom daňovo transformoval.
A štát by možno odpovedal:
„Nie, nie, tak sme to nemysleli. Keď máte povinnosti, ste občan. Keď platíte transakčnú daň, ste podnikateľ. Keď treba voliť, ste občan. Keď treba znášať regulačné náklady, ste podnikateľ. Keď treba mlčať a zaplatiť, ste oboje.“
Daňová filozofia moderného štátu
Celá vec krásne ukazuje, ako sa u nás pracuje s pojmami.
Keď sa zavádza nová daň, občanov sa netýka.
Keď sa počíta výber dane, podnikatelia sú súčasťou ekonomiky.
Keď sa hovorí o podpore ekonomiky, podnikatelia sú chrbtová kosť štátu.
Keď sa hovorí o daňovom zaťažení, podnikatelia sú samostatná skupina, ktorá to nejako zvládne.
Keď sa hovorí o voľbách, zrazu sú to opäť občania.
Podnikateľ je teda v slovenskej realite fascinujúca bytosť. Má byť motorom ekonomiky, nositeľom administratívy, výbercom daní, platiteľom odvodov, archivárom štátnych dokumentov, kontrolórom vlastných kontrol a zároveň nemá príliš vyrušovať otázkami, či je ešte občan.
Právna realita je nudnejšia
A teraz vážne.
Podnikateľ neprestáva byť občanom len preto, že podniká. Fyzická osoba môže byť súčasne občanom, podnikateľom, spotrebiteľom, daňovníkom, zamestnávateľom aj dlžníkom. To nie sú vzájomne sa vylučujúce kategórie. Sú to rôzne právne postavenia tej istej osoby podľa toho, v akej situácii vystupuje.
Ak politik povie, že daň „neplatia občania, ale podnikatelia“, právne presnejšie by mal povedať, že sa nevzťahuje na súkromné platby fyzických osôb nepodnikateľov, ale na zákonom určené podnikateľské subjekty alebo podnikateľské transakcie.
Lenže to neznie tak dobre.
„Občanov sa to netýka“ sa komunikuje ľahšie než „daňová povinnosť sa v zákonom definovaných prípadoch vzťahuje na vybrané kategórie daňovníkov pri finančných transakciách súvisiacich s podnikateľskou činnosťou“.
Prvé sa hodí do televízie.
Druhé sa hodí do zákona.
A medzi týmito dvoma svetmi potom žije podnikateľ.
Záver
Ak teda podnikateľ počuje, že transakčnú daň „neplatia občania, ale podnikatelia“, nemusí hneď odovzdávať občiansky preukaz.
Stále je občanom.
Stále sa na neho vzťahuje právny poriadok.
Stále sa musí riadiť Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, daňovými zákonmi, účtovnými predpismi a pravdepodobne aj ďalšími predpismi, o ktorých sa dozvie až vtedy, keď ich omylom poruší.
Jediné, čo z takéhoto výroku naozaj vyplýva, je to, že v politickej komunikácii má slovo „občan“ veľmi pružný význam.
Niekedy znamená človeka.
Niekedy voliča.
Niekedy nepodnikateľa.
A niekedy najmä osobu, ktorú treba upokojiť, že nová daň sa jej netýka.
Až kým sa jej nezačne týkať.
