Po ťažkej vojne so susedným kráľovstvom bolo málo mužov otcov, ktorí by živili svoje rodiny, pretože mnohí zomreli v boji za svojho kráľa a pokoj v zemi. Múdri radcovia navrhli kráľovi, aby sa on zo svojej pokladne staral o všetkých dôchodcov a deti, ale tak, aby všetci pracujúci ľudia zo svojich platov dávali peniaze do kráľovej pokladne. Kráľ bude z pokladne múdro rozdeľovať všetkým, ktorý nemajú nikoho, kto by sa o nich postaral, ale aj tým, ktorí ešte majú svoju rodinu – aby nerobil výnimky. Veď pokojnú starobu aj detstvo si zaslúži každý, a preto aj odvody by mal platiť každý. Myšlienka to bola dobrá, lebo žiaden starec neostal o žobráckej palici a ani jedno dieťa nemuselo kradnúť. Kráľovstvo sa rýchlejšie pozviechalo z vojny a aj detí bolo viac ako starých ľudí. Pod vládou tohto kráľa a jeho múdrych radcov sa celej zemi naozaj darilo, ale ľudom postupne začalo prekážať, že do kráľovskej pokladne odvedú spolu viac grošov, než z nej dostanú na staré kolená. Na kráľovskom dvore sa vystriedala ďalšia generácia radcov a tí prišli s novou (dôchodkovou) reformou. Ľudia v tých časoch už zarábali štyri groše a to ponúklo myšlienku investovania štvrtého groša do inej pokladne ako kráľovej a z nej by potom na dôchodku ľudia žili ešte parádnejšie, a v prípade, že sa dôchodku nedožijú, môžu tie peniaze zdediť ich deti. Kráľ pochválil radcov a povolal do krajiny spoločnosti, ktoré mali bohaté skúsenosti s financiami, aby garantovali jeho občanom vyšší dôchodok ak im budú odvádzať polovicu zo svojich odvodov. Rozhodol sa urobiť tento krok verejne a dostatočne transparentne, aby si aj ten najhlúpejší človek vedel sám zvážiť, či sa mu to oplatí, alebo nie. Jeho slová však zanikli v masívnej kampani, ktorú rozpútali vybrané spoločnosti. Tie dokázali takými krásnymi slovami opísať výhody aj nevýhody, až si človek myslel, že už je na dôchodku a rovno si tie peniaze užíva. To však nevoňalo nasledujúcemu kráľovi, a zrejme aj preto, lebo videl, ako sa mu jeho kráľovská pokladnica ochudobňuje, rozhodol sa spustiť antikampaň. Tak sa začal vyslovený boj o štvrtý groš. Väčšina občanov však už mala aké-také informácie, ako a čo štvrtý groš znamená a aj preto, že tento kráľ nebol až taký dobrý hospodár ako ten pred ním, so svojou antikampaňou takmer žiaden úspech nemal.Od tých čias ľudia z jedného groša žijú, jeden dávajú svojim deťom, jeden svojim zostarnutým rodičom a jeden si odkladajú na vlastnú starobu. Pričom ich druhý aj tretí groš vlastne odovzdávajú do kráľovskej pokladnice a spravuje ich kráľ a ten štvrtý, tak na ten sa len pozerajú a pozerajú, ako sa im „zhodnocuje“. A je tomu tak dodnes – samozrejme, pokiaľ 4 groše zarábajú.
O troch-štyroch grošoch.
Každý z nás zrejme veľmi dobre pozná rozprávku o troch grošoch. Kde jeden múdry sedliak dokázal uživiť tri generácie z troch grošov a za to si zaslúžil stať sa kráľovským radcom. Od tých čias sa veľa udialo, na miesto radcov nastúpila generácia jeho synov. Tí boli tiež múdri a vymysleli prvú reformu verejných financií.