O krídlach

Vidím to, že ako vtáčatá rodíme sa aj my ľudia s predpokladmi na krídla - niekto má tie predpoklady väčšie, niekto menšie, ale každému ešte tie krídla môžu rásť. Krídla sú ako poznanie. Či už za to poznanie považujeme vedomosti získané učením, alebo skúsenosti nadobudnuté praxou. Vo všeobecnosti platí, že čím má vták väčšie krídla, tým vyššie dokáže vyletieť a keď už je v tých výškach, potrebuje menej energie na to, aby sa tam udržal. Samozrejme aj tým ťažší náklad dokáže uniesť a zrejme aj tým ďalej dokáže doletieť. Podobne by to malo byť aj s človekom, čím je múdrejší, vzdelanejší, alebo skúsenejší, tým vyššie dokáže vyletieť vo svojom odbore, s ľahkosťou dokáže riešiť ťažšie problémy a úlohy. V tejto paralele sa dá povedať, že niektorí rodičia ťažšie znášajú to, keď ich dieťa dokáže vďaka väčším krídlam o to ďalej od rodičovského hniezda odletieť a iní zasa majú problém s tým, že ich deti nie a nie vyletieť... V oboch prípadoch je dôležité, aby nová generácia vedela nielen lietať, ale aj nové hniezdo postaviť, kde by svoje potomstvo vychovala. Dnešná doba akoby ani tým hniezdam nepriala - kým pred pár desaťročiami tie hniezda boli k dispozícii takpovediac zadarmo, dnes musia mladé vtáčatá celý ľudský život zbierať halúzky na svoje hniezdo (hypotéky), a pritom nemajú isté, či im ostane ešte dosť síl uživiť a vychovať ďalšiu generáciu vtáčat. Stáva sa, že niektorí rodičia uvoľnia časť svojho hniezda svojim deťom, aby sa stalo domácim hniezdom pre novú rodinu. Medzi ľuďmi to v ťažších časoch zrejme nebolo nič neobvyklé a v jednom hniezde sa uhniezdilo viac generácií. Ľudia vtedy mali k sebe bližšie a vedeli, alebo sa prinajmenšom naučili spolu žiť. Žiaľ, keď prešla jedna či dve generácie osamostatnených rodín, tie posledné už akosi nevedeli bývať pospolu. Dokonca po období prosperity celých generácií považujú mladí ľudia za tak trochu podradnejšie, ak sú menej schopní postaviť si vlastné hniezdo a niektorí sú možno k tomu tlačení aj svojimi rodičmi, ktorí sa chcú pred svojimi známymi pochváliť úspešnosťou svojich detí, alebo jednoducho s nimi nevedia žiť pod jednou strechou, lebo sa to nemali od koho naučiť... Možno to tak nevyzerá, ale aj dnes stojíme pred podobnou situáciou, kedy generácie žili v zdanlivej prosperite a tie nové svoju prosperitu simulujú zadlžením celého svojho aktívneho života. Aby sa postupne zbavili zadlženosti budú sa musieť (okrem iného) viaceré generácie naučiť žiť spolu v jednom hniezde. A najťažšie to budú mať tie rodiny, ktoré budovali svoje hniezda len pre jednu generáciu. Bez krídel to však nezvládne žiadna rodina či jedinec.