Podobenstvo o Samaritánovi - Cirkev ako tímový projekt

Veď to bol On, ktorý povedal: "Choď a rob podobne." Mňa však zaujal obraz trochu zvláštnej starostlivosti Samaritána. Ten urobil len to najnutnejšie, plus sa zaručil za všetky (nie iba nevyhnutné) náklady na pacienta-nešťastníka, ale sám potom pokračoval ďalej za svojimi obchodmi. Akoby bol úplne odosobnený pri tejto svojej službe a prenechal jej pokračovanie a aj dokončenie na iných. Veď mal peniaze, tak na čo sa starať osobne o (v tejto chvíli už naozaj len) pacienta?Vyzerá to tak, akoby tento príbeh hovoril o tom, že tí, ktorí majú peniaze sa môžu (a zrejme aj majú) zaujímať a postarať o núdznych. A to nielen na začiatku - keď ich treba z bezmocnosti vytiahnuť, ale majú ich aj ku vlastným silám priviesť. Jednoducho povedané začaté projekty doviesť až do konca. A na to nemusia byť osobne prítomní pri ich realizácii, ale je vhodné, ak sú za ne zaručení. Ak je niekto úspešný v získavaní peňazí, mal by ostať v tejto svojej aktivite a robiť ju ako svoju formu služby na konkrétnom projekte a do chodu samotného projektu zrejme nezasahovať - pokiaľ mu to čas a schopnosti neumožňujú.Možno to znie kruto, ale každý mal by robiť to, čo vie, najlepšie ako vie a ostatné nechať na iných. Od iných sa samozrejme očakáva tiež, že budú robiť to, čo vedia a v čom sú dobrí, najlepšie ako len vedia a ostatné nechať iným, ktorí majú pre svoju prácu obdarovanie-talent. To dáva ľuďom "v prvej línii," teda tým, ktorí sú fyzicky naplno zaangažovaní v konkrétnom projekte, voľné ruky k práci, pretože sa nemusia starať o veci okolo, ale môžu sa zamerať len na svoju službu/prácu. To im umožňuje robiť ju najlepšie ako len vedia. Ak tomu rozumiem dobre, je nanajvýš dobré pre každého misionára, pracovníka v charite alebo aj takého obyčajného dušpastiera(farár, kňaz...) mať za sebou človeka, alebo tím ľudí, ktorí ho podporujú v jeho práci a stoja za ním, či už materiálne, alebo aj duchovne. Teda že je zabezpečený finančne, ale aj na modlitbách a aby som nezabudol, je tiež dôležité, aby v tej službe nebol sám - veď každý z nás potrebuje človeka ako oporu.Niekomu takýto obraz vyznie príliš idealisticky a niekto v tom možno zacíti komunizmus, kde každý robí svoju prácu najlepšie ako vie pre blaho celej spoločnosti a prijíma z nej práve toľko, koľko potrebuje. Ale o tom už dávno hovoril aj apoštol Pavol, keď Cirkev pripodobnil ľudskému telu. V takom tele svaly očného viečka sú naozaj uspôsobené práve na svoju prácu a nachádzajú sa na správnom mieste. Nikto od nich neočakáva uchopenie kľúčov, ale ani zdvihnutie celého tela zo zeme - a predsa sú to svaly! Vykonávajú svoju prácu a telo ich živí presne takým množstvom energie, koľko jej potrebujú. A aby som doplnil: od komunizmu a iných "takmer-ideálnych" inštitúcií sa Cirkev podstatne líši tým, že jej hlavou je Boh.