Skutočnosť, že populisti pôsobia na naše najnižšie pudy, je všeobecne známa. Menej sa ale hovorí o konkrétnych príkladoch a mechanizmoch tohto pôsobenia. Ak budeme lepšie poznať tieto mechanizmy, budeme sa vedieť voči ich pôsobeniu účinnejšie brániť. Aké nástroje a prostriedky v oblasti psychológie využívajú populisti na ovplyvňovanie nášho rozhodovania si preto rozoberieme pomocou vedeckej štúdie, ktorú publikoval austrálsky psychológ Joseph P. Forgas zo Sydney pod názvom "Psychológia populizmu: Výzva kmeňov voči liberálnej demokracii".[1]
Nárast ľavicového aj pravicového populizmu predstavuje totiž vážny problém pre všetky liberálne demokracie. Zatiaľ čo liberálna demokracia predpokladá, že politické voľby sú založené na racionálnom, tolerantnom a pragmatickom rozhodovaní, populizmus je zásadne kolektivistická, protiindividualistická a protiosvietenecká kmeňová ideológia. V popredí populistickej politiky nie je rozum, ale emócie. A zaberá to.
Nie je náhoda, že populizmus je taký príťažlivý. Populizmus vo veľkej miere využíva rôzne psychologické nástroje, čo je jeden z dôvodov, prečo tak ľahko priťahuje voličov. Populistickí vodcovia a populistické hnutia využívajú svoje stratégie na uspokojenie psychologických potrieb svojich nasledovníkov, nie na uspokojenie ich reálnych potrieb alebo na riešenie celospoločenských problémov.
A ako to populisti robia? Populizmus apeluje na naše starodávne psychologické predispozície ponukou naratívov, kolektivizmu, pozitívnej identity, epistemickej istoty, jednoduchosti a spolupatričnosti. Znie to trochu zložito, ale sú to jednoduché prirodzené procesy, ktoré sme zdedili od našich pravekých predkov a každý z nás ich pozná.
Populisti priťahujú svojich voličov širokou ponukou naratívov. Naratív je v podstate príbeh, rozprávanie založené na deji. S príbehmi sa stretávame od útleho detstva napríklad vo forme rozprávok. Slúžia, okrem iných funkcií, aj na to, aby deti svojim ešte nevyvinutým myslením lepšie pochopili zložitý svet okolo nás. Vytvorenie príbehu vyhovuje limitom myslenia menej vzdelanej časti populácie a uvoľňuje kanály emócií a je základom príťažlivosti populizmu. Populistické príbehy často zdôrazňujú nevídanú veľkosť narcistického populistického vodcu a obrovskej zrady zo strany protivníkov, boj na život a na smrť, boj za spravodlivosť alebo boj o uznanie zo strany "nepriateľskej" časti spoločnosti. Populistické príbehy často získavajú podporu tým, že využívajú utopizmus a mesiášske myšlienky, sľubujúce dokonalú budúcnosť, ktorá ospravedlňuje obete na ceste k nej a dáva zmysel života a veľký význam svojim nasledovníkom. Sľubuje napríklad „tisícročné impérium“ (nacizmus) alebo „komunistickú utópiu“ (marxizmus). Má silnú príťažlivosť a preto vytvára aj silné sociálne väzby. Klasické liberálne a konzervatívne ideológie majú naozaj veľký problém konkurovať "pôvabu" takýchto mesiášskych posolstiev.
Ďalšou obzvlášť perverznou naratívnou stratégiou je tzv. populistická „veľká lož“, ktorú pred nami "mocní" tohto sveta zatajujú. A paradoxne, čím sú niektoré lži nepravdepodobnejšie a trúfalejšie, tým menej ich nasledovníci predpokladajú, že by mohli byť vymyslené. Takéto konšpiračné príbehy sú bežné v populistických hnutiach, pretože ponúkajú ich voličom pocit privilegovaného poznania a významu.
Výsledky výskumu evolučnej a kognitívnej psychológie tiež potvrdili, že ľudia sa pri prežití spoliehajú na skupinovú spoluprácu a súdržnosť a preto sú náchylní na prijatie fiktívnej symboliky naratívov aj kvôli posilneniu svojej skupinovej integrácie. Explozívny nárast rozšírenia internetu a vplyvu sociálnych sietí spolu s rozvojom technológii uľahčil ľuďom, ovplyvnených populizmom, nájsť si vlastný „kmeň“ v priebehu pár minút a ihneď sa stať súčasťou "svojej" skupiny podporujúcej šírenie falošných správ, konšpiračných teórií alebo vlastných skupinových ideológií a lží. Sme naozaj svedkami návratu kmeňového myslenia do centra politik.
Populizmus je otvorene kolektivistický, spochybňuje individualistov a humanistické tradície liberálnych demokracií. Populizmus apeluje na ľudské potreby jednoduchosti, istoty a skupinovej identifikácie. Všetky populistické ideológie sa vyznačujú nekompromisným a už spomínaným kolektivistickým naratívom predstavujúcim boj medzi favorizovanou vlastnou skupinou a jej nepriateľov (triedny konflikt v marxizme, černosi verzus bieli, ľud verzus elity, domáci verzus imigranti atď.). Psychologickú moc tejto skupinovej identifikácie preukázal napríklad sociálny psychológ Henri Tajfel, ktorý skúmal nevyhnutné podmienky na to, aby sa ľudia identifikovali s „vlastnou skupinou“ a diskriminovali „vonkajšiu skupinu“. V jeho klasickom experimente boli účastníci náhodne priradení do ľubovoľných „skupín“ len na základe hodu mincou a následne boli požiadaní, aby rozdelili odmeny (peniaze) medzi dvoma anonymnými cudzincami označovanými ako člena vlastnej a člena cudzej skupiny. Prekvapujúcim výsledkom experimentu bolo zistenie, že iba táto minimálna podmienka „členstva v našej skupine“ bola dostatočná na to, aby vyvolala silné zvýhodňovanie v rámci vlastnej skupiny a diskrimináciu vonkajších skupín, čo bolo dôkazom, že ľudia majú a univerzálnu evolučnú tendenciu k identifikácii skupiny. [2].
Ďalším nástrojom psychológie, zneužívaným populistami, sú tzv. „kognitívne skreslenia“. Kognitívne skreslenie je systematická, opakovaná chyba v myslení, rozhodovaní, odhadoch, spomienkach, zapamätávaní a iných myšlienkových procesoch, pričom závery o iných ľuďoch a situáciách môžu v týchto prípadoch byť vyvodené nelogickým spôsobom.
Napríklad "konfirmačné skreslenie" je tendencia vyhľadávať len tie informácie, ktoré sú v súlade s tým, čomu práve veríme. "Pamäťové skreslenia" ovplyvňujú, na čo a ako ľahko si na to spomenieme. Napríklad, ľudia si pravdepodobnejšie spomenú na udalosti, ktoré vnímajú ako humorné a lepšie si zapamätajú údaje, ktoré sami vytvoria. Spomienky, ktoré sa nám spájajú s dôležitými udalosťami alebo silnými emóciami, sa nám zdajú presnejšie.
Populizmus je príťažlivý, pretože využíva aj ľudskú kognitívnu tendenciu kategorizovať, používať heuristiku a hľadať jednoduchosť a istotu. Bez kategorizácie by svet vyzeral chaoticky, pretože každá nová skúsenosť je jedinečná a vyžaduje si jej namáhavú interpretáciu. Kategorizácia vedie však k zjednodušovaniu, stereotypizácii a k tendencii vidieť svet čiernobielo. Populistické naratívy napĺňajú túto duševnú potrebu zjednodušovania a rozdeľovania sveta na jednoduché kategórie „my verzus oni“, „dobrí verzus zlí“, „ľudia verzus elity“.
Populizmus zneužíva aj ďalšiu evolučnú kognitívnu chybu, a to „efekt kognitívnej plynulosti“. Je to tendencia preceňovať spoľahlivosť, dôležitosť a pravdivosť informácií, ktoré sa dajú ľahko procesne získať, čo znamená, že ľudia preceňujú pravdivosť vyhlásení, ktoré sa ľahko čítajú, sú ľahko pochopiteľné a vyžadujú len malé kognitívne úsilie. Populistické správy sú preto zvyčajne jednoduché a nenáročné na rozmýšľanie. Presne využívajú spomínaný efekt kognitívnej plynulosti na zlepšenie ich vnímania ich pravdivosti. Správy, pri ktorých si musíte overiť súvislosti a vynaložiť pri ich čítaní čo i len najmenšiu námahu, ako keby prestali pre časť príjemcov existovať.
Ďalším kognitívnym javom, zneužívaným populistami, je "ilúzia nadradenosti", nazývaná aj „Dunning-Kruegerov efekt“. [3] K tomuto efektu dochádza vtedy, keď menej informovaní ľudia preceňujú svoje odborné znalosti a kompetencie. Neschopnosť ľudí rozpoznať svoj vlastný nedostatok kompetencií je čiastočne spôsobený nafúknutým sebahodnotením, ktoré zneužívajú práve populistické ideológie. Jedná sa o kognitívnu chybu na základe ktorej menej kvalifikované osoby či osoby s nízkymi schopnosťami a kompetenciami v danej oblasti výrazne nadhodnocujú svoje schopnosti a svoj výkon v porovnaní s ostatnými. Takíto jedinci majú väčšie ťažkosti rozpoznať svoje reálne schopnosti, a tie sú spôsobené nedostatkom ich "metakognitívnych" schopností. "Metakognícia" je schopnosť premýšľať o vlastnom myslení. Naopak kvalifikovaní ľudia podhodnocujú svoje schopnosti a preceňujú silu a schopnosti tých ostatných. Zjednodušene povedané: "Kvalifikovaní sú plní pochybnosti a nekvalifikovaní sú plní sebavedomia". Tréningom nášho racionálneho úsudku je ale možné Dunning-Kruegerov efekt znižovať.
„Epistemická istota“ je večná psychologická potreba hľadania predvídateľnosti a bezpečnosti. Populizmus vyniká širokou ponukou epistemickej istoty. Populisti zneužívajú bežné zlyhania induktívneho uvažovania a voličom ponúkajú istoty tam, kde žiadne istoty nemožno mať. Pri zložitých a často nezvládnuteľných kognitívnych nárokoch dnešného sveta ľudia často preferujú nesprávne, ale zato jednoduché vysvetlenia, pred správnymi, ale zložitejšími vysvetleniami, najmä ak tie nesprávne a jednoduché vysvetlenia zdieľajú aj iní. [4]
Populisti využívajú tiež emocionálnu príťažlivosť až dramatických populistických sľubov a cez ňu napĺňajú psychologickú potrebu, síce ľudského, ale utopického hľadania dokonalého šťastia. Populisti preto pohŕdajú komplikovanými demokratickými systémami, pretože demokratický systém, založený na brzdách a protiváhach, im tieto ich sľuby a hľadanie dokonalého šťastia „znemožňujú“ naplniť.
Populistické hnutia sú postavené aj na príťažlivosti charizmatického vodcu. Vyžaruje z neho sebavedomie a istota, ale keďže o populistických vodcoch už bolo napísané mnoho, tak pri téme populistických vodcov spomeniem len jeden, ale o to podstatnejší háčik ich nasledovania - populistický vodca nie je za žiadnych okolností ochotný tolerovať akýkoľvek nesúhlas.
A posledným zmieneným zneužívaním psychológie populistami je masívne zapájanie emócií do centra politiky. Emocionálne procesy a afektívne stavy ovplyvňujú celé ľudské sociálne a politické správanie, preto používanie emócii populistami je základom ich komunikácie. Pocity ako hnev, strach, znechutenie, pohŕdanie alebo závisť zohrávajú kľúčovú úlohu v populistických apeloch. Populista priam srší emóciami. Emócie v populistickej politike sú natoľko rozsiahla a zaujímavá téma, že si zaslúžia viac priestoru a preto si o nich povieme viac v nasledujúcom blogu.
[1] Forgas, J. P. (2021). The Psychology of Populism The Tribal Challenge to Liberal Democracy. Sydney: Centre for Independent Studies. Dostupné na Internete: https://www.cis.org.au/wp-content/uploads/2021/08/op183.pdf
[2] Tajfel, H. (1996). Social groups and identities : Developing the legacy of Henri Tajfel. Oxford: Butterworth-Heinemann.
[3] Kruger, J. & Dunning, D. (1999). Unskilled and Unaware of It: How Difficulties in Recognizing One’s Own Incompetence Lead to Inflated Self-Assessments. Journal of Personality and Social Psychology. 77 (6): 1121–1134.
[4] Buss, D. (1999) Evolutionary Psychology: The New Science of the Mind. Boston: Allyn & Bacon
