Vedela sa nadchnúť už aj pri mletí maku. Teraz však samaevidentne zaháňala hlad nejakou to detskou činnosťou. Kedy to už bude? Pýtala saDorka nástojčivejšie svojmu hladu. O chvíľu! Odvetil som a už sommiešal šúľance v maku. Ešte trocha cukru a už sa to nieslo predprinceznú, ktorá už buchotala po stole a zrýchľovala môj tep.
Netreba pripomínať, že detský hlad neznamená, že sa budejesť decentne a pomaly. Alebo nebodaj tak, že sa vôbec neušpiníte.Prasiatko je práve to zvieratko, ku ktorému naše ratolesti radi prirovnávame.Nie len tak bezúčelovo. Dorka začala do seba doslova hádzať sústa šúľancov a zachvíľu do okolo nej vyzeralo ako pri chlieviku. Rada sa predvádzala tým, ako mámakové zúbky a hlavne sa usmievala a chichúňala. Vedela, ako vyzerá a nakoho sa ponáša. Vedomky sa aj zafúľala, ale jej tri a pol roka boli takodzbrojujúce, že sa jej nedalo nič vytknúť a fascinujúco som sa na to jejdivadielko pozeral. Pripomenul som si aj chvíle, keď takto nado mnou stála mojamama a takmer nedýchajúc sa prizerala, akými dúškami hltám túto dobrotu. Spomenulsom si zároveň aj nato, že niektoré vlastnosti deti do bodky dedia po rodičoch.Dorka zdedila po mne nielen časť výzoru( musím byť korektný voči mojejmanželke), ale aj chuť do jedla, resp. gurmánstvo. Na šúľancoch sa úplnevyblázni a zabudne na okolitý svet. Existuje len tanier a obsah v ňom.Pýtam sa Dorky, aby reč nestála, že či jej chutí? Odpovedala plnými ústami a prikyvkávanímhlavy odvrchu až po tanier. Negatívna odpoveď to zjavne nebola. Tá sa prišúľancoch nedostaví nikdy.
Kým sa tanier nevylíže( to má po otcovi), tak od stolaneodchádza a mne to vyhovuje. Sledovať to predstavenie je celkom zábavné,a keď k tomu ešte dodá, že bude chcieť, keď príde z vonka, takmi je jasné, že kastról, ktorý som pripravil, veru neostane nezjedený.
