Aj stávky boli tak vysoké, že výhra Federera by urobila aj z posledného žobráka milionára. Bez Lotta.
Vždy, keď sa mi pošťastí pozrieť si priamy prenos s Federerom vo finále akéhokoľvek turnaja, tak vždy prehrá. Včera som mal veľmi malú dušičku a zapol som si televíziu až po viac ako pol hodine. Stav bol taký( konkrétne 6:1), že som si konečne vydýchol a nemusel som sa zožierať pocitom viny, že som jeho prehre znova ja na vine. Už som si začal aj dokonca veriť, že som jeho šťastným talizmanom, keď začal odvracať v druhom sete tvrdé Nadalove podania, returny, backhandy, o forehandoch ani nehovoriac. Avšak moje šťastie, rovnako ako Rogerovo, netrvalo dlho. Už po odpaloch loptičiek z rakety Feredera som tušil, kde skončia. Moje vzdychanie bolo rovnako úpenlivé, ako to Rafove. Len s tým rozdielom, že to moje od bolesti, keď sa počet nevynútených chýb na Rogerovej strane rapídne zvýšil.
Pravdupovediac, on je ten, ktorý ich urobí v zápasoch niekoľko, ale vždy ich je taký počet, aby nakoniec súpera prehral. Nie však včera. Rafa vzdychal, behal, čo mu jeho nohy dovolili. A dovolili mu aj také veci, že mal čas, si takmer všetky jasné backhandy obehnúť a zahrať-ukončiť hru forehandom. Čuduj sa svete.
Posledný kanárik, ktorým Rafa ukončil Rogerove antukové finálové trápenie, bolo také rýchle, že sa ani svetová jednotka nestačila čudovať.
Každopádne sa opäť ukázalo, že aj na taký tenis, v ktorom stoja proti sebe dvaja najlepší tenisti súčasnosti a v ktorom jednotka uhrá iba 4 hry, sa dá pozerať.
Čo ma však teší asi najviac je fakt, že sú obaja k sebe mimoriadne korektní a féroví.
P.S. Z konverzácie mňa a kamaráta k výsledku tohto tenisu:
