This is the life we must choose...

Mýlila sa. Bol to jeden z najpríjemnejších a najosudovejších omylov. Predstava ďalšieho roku, počas ktorého on nebude o jej existencii ani tušiť, zato jej sa budú podlamovať kolená, bola vzrušujúca. Musela však mlčať. Mala priateľa a výčitky. 
Postupne zistila, kedy a kde ho môže stretnúť a vychádzalo jej to pomerne presne. Chcela upútať jeho pozornosť, chcela sa usmiať, chcela s ním zažiť trápne ticho uprostred rozhovoru. Chcela strašne veľa vecí a vedela, že by nemala... Mala výčitky a priateľa. Myšlienky na neho ju postupne rozožierali. Musela o ňom zistiť niečo viac, aspoň pár informácií. Nebolo to ťažké. Dozvedela sa, že býva ďalej ako si myslela, na opačnom konci republiky. Mesto, ktoré jej nikdy nebolo sympatické ju začalo magicky priťahovať. Dozvedela sa o ňom veľa zlých a neperspektívnych informácií, ale nedokázala proti nim bojovať. Už bolo príliš neskoro, už sa nedokázala sústrediť na nič iné, len na predstavy, aké by to bolo, keby...
Odhalil ju! Zistil, že zisťovala. A začal si všímať aj on ju. Pomaly a opatrne, akoby nič. Tak pomaly, že si veľakrát myslela, že už je všetko stratené a že to bol len rozmar, no vždy prišlo niečo, čo bolo lepšie ako doteraz. Stále sa posúvali ďalej. Pomaly a opatrne, akoby nič. Ešte stále tomu mohla zabrániť. Mohla to zastaviť. Keby chcela. A ona možno aj chcela, ale nedokázala sa vzoprieť vlastným emóciám, ktoré ju ovládali viac ako v puberte. Vedela, že by nemala... A po prvom rozhovore, ktorý trval síce len pol hodinu sa už nič zastaviť nedalo. Zrazu cítila niečo, čo sa bála, že už nikdy nepocíti. Cítila sa voľná. Zrazu sa mohla znovu nadýchnuť. Mala pocit, že môže... Čokoľvek. Všetko. Už nemala výčitky a ani...
Pozeral sa na ňu obrovskými sivými očami. Boli také veľké, akoby nemal ani tvár, iba oči. Prvýkrát v živote nemala problém pozerať sa niekomu do očí. V jeho očiach bol výrazný nápis "pokojne sa pozeraj, môžeš." Nebol nesmelý a vystrašený, ako bola u mužov doteraz zvyknutá. Nebol taký uzavretý a pesimistický. Usmieval sa, otváral jej dvere, ubezpečoval ju, že všetko je v poriadku. Upokojoval ju slovne, ale hlavne neopísateľným pokojom, ktorý z neho sálal. Načrtli strašne veľa tém, ale žiadnu nedokončili. Chceli toho povedať a počuť oveľa viac, ako sa dalo za tú chvíľu stihnúť. Mala pocit, že sa jej splnili úplne všetky predstavy okrem toho trápneho ticha, a to ju tešilo zo všetkého najviac. Smiali sa spolu a všetko ostatné išlo bokom. Vôbec nezáležalo na tom, že ich životy sú úplne rozdielne. Stále na tom nezáleží. Okrem faktu, že im je spolu dobre, nezáleží už na ničom. 
Bol výrazný a neprehliadnuteľný. Stále je. Presne taký, ako keď ho zbadala prvýkrát. Nič sa na ňom za tie roky nezmenilo. Snáď len dĺžka vlasov a fakt, že teraz je súčasťou jej života viac ako kedykoľvek predtým. Viac ako ktokoľvek iný.