Flat 1
V prvom byte na Emu ceste býval asi päťdesiatročný muž. Býval sám, na víkendy chodieval za rodinou mimo Londýna, čo bola spolu s terasou najväčšia výhoda bytu. Nevýhod však bolo viac. Inak celkom priestranná izba bola zaprataná dvomi posteľami a všetko bolo tak zatuchnuto staré. Asi tak ako ten ujo. Napriek tomu mi bolo celkom ľúto, keď som ho musela odmietnuť. Bol milý, zhovorčivý, priateľský. Ale tak na dve hodinky, nie na zdieľanie kuchyne a už vôbec nie tej starej polorozpadnutej no napriek tomu fascinujúcej terasy. Lenže on mi na ňu ponúkal aj lehátko!
Flat 2
Brixton. Byt bol ešte ďalej od metra ako ten prvý. V izbe bola našťastie už len jedna posteľ, no veď ale ani by sa tam okrem nej a menšej skrine nič iné nevošlo. V byte bývala dievčina, ktorú som videla asi 30 sekúnd, čo bolo naozaj nice to meet her a majiteľ, Tony, černoch, asi tridsaťročný, podľa toho, čo vravel asi rodený Londýnčan. Môj prízvuk sa mu zdal rakúsky, tak som sa potešila, že sa mi ten akcent konečne začal posúvať na západ. Keď ma Tony dodávkou viezol domov, bol by mi v nej najradšej odviezol moje veci späť k sebe. Aj by som to vzala, ale stále som čakala na niečo lepšie. Na niečo, pri čom si poviem „toto je ono“ alebo aspoň „toto už musím prijať, lebo už nemám čas ani peniaze“. Peniaze som síce nemala, ale čas by aj bol. Tak som čakala.
Flat 3
Nikdy ma nelákal východný Londýn. Vlastne ma odpudzoval. Ale cenovo sa nedalo odolať. Tak som to šla omrknúť. No juh to teda nebol, ale aj horšie veci som už videla. Taký Ealing napríklad. Ale späť na východ. V prvom z východných bytov som zvonila na nesprávne dvere (našťastie nikto nebol doma) a potom vyšiel z neďalekého obchodu útly akýsi blízkovýchodný chlapec. Úplne mladý. A celý čas sa tváril ako majiteľ bytu. Izba, ktorú mi ponúkal, bola fajn, nábytok nie najnovší, ale dalo by sa prežiť a spolubývajúcich som nestretla. A keď som sa dozvedela, že ich je tam osem, prešla ma chuť stretávania. Mali len jednu kúpeľňu.
Flat 4
Ďalší byt by konečne za to stál. Aj keď bol v vývhodnom zapadákove, bol krásny! Čistý a moderný. S tromi mužskými spolubývajúcimi tak okolo tridsiatky (aspoň by neboli dlho v kúpeľni). Teda stretla som sa len s jedným s nich a s jeho kamarátom Steveom, ktorý bol práve na návšteve. Precestovali spolu Ugandu, vyzerali byť celkom vzdelaní ale nemohla som im vytĺcť z hlavy, že Slovensko nie je Slovinsko. Aj vám sa zdá tento vtip starý? A strašne sa čudovali, ako som sa ja zo Slovinska dostala študovať na Slovensko. Ale inak všetko tip-top. Akurát že aj cena. Viac top ako tip. Tak zase nič.
Flat 5
Jeden večer som pohotovostne sadla na autobus a snažila sa zorientovať v oblasti, v ktorej som sa necítila ako doma, najmä preto, že presne tam býval môj šéf (a bývania s nadriadenými mám už po krk), na ktorého by som po pár dňoch jeho absencie v práci bola aj zabudla. Dvere mi otvorila Lulu, majiteľka, ktorá mi bola asi po pás. Číňanka alebo niečo také. S ázijsko piskľavým hlasom. Byt mala krásny, izbu priestrannú, čo si evidentne sama uvedomovala a aj tak to potrebovala od každého niekoľkokrát počuť. Najskôr sa zdala byť milá, tak britsky milá, potom ma donútila vypiť si s ňou šálku čaju a napokon mi onú izbu začala vnucovať. Strašne ma do toho bytu chcela. Ale nieže by znížila depozit! Keď sa mi podarilo dostať von z jej bytu s prísľubom, že jej dám do ďalšieho dňa vedieť, odľahlo mi. To som však netušila, že to z jej strany nebolo všetko. O pár dní na to mi zavolala a po desiatich minútach znovunanucovania izby, keď sa zdalo, že konečne pochopila, že za tú cenu si ho nemôžem dovoliť, ponúkla mi ďalšiu, menšiu a lacnejšiu. Voľnú až vo februári s pohotovým riešením, že dovtedy mám ísť bývať k nejakým kamarátom. Jednoducho, bolo to moc. Nebola ochotná položiť, kým som jej neprisľúbila, že ostaneme v kontakte a uvidíme, ako sa situácia vyvinie. A potom som si konečne uložila jej číslo, aby som nabudúce vedela, že jej to nemám zdvíhať.
Flat 6
Izba za 35 libier na týždeň mi pri ostatných stolibrových (minimálne) prišla taká absurdná, že som len s povzdychnutím prešla na ďalší inzerát. Neskôr som sa však k tomuto vrátila, predpokladala som, že veľmi rýchlo zistím, kde sa stala chyba. A niekde sa teda musela stať. Možno zabudli dopísať nulu. Alebo aj nie. Izba bola taká malá, že v nej bola len posteľ a ulička. Oboje dosť úzke. Ani skriňa, ani polička a tá posteľ bola taká nízka, že ani riešenie krabice pod posteľou by neprešlo. Sheena, obyvateľka zvyšku bytu mi ochotne poradila niečím posteľ podložiť. Už aj bez toho som z nej mala zmiešané pocity, evidentne to však s tými 35 librami myslela vážne. A chcela len dvojtýždňový depozit a dvojtýždňový nájom. Skromné dievča. Čiže z jednej týždňovej výplaty môžem mesiac bývať! To by som mala po dvoch mesiacoch našetrený na ozajstný depozit a dovidenia! To by šlo... Len neviem, o čom by som sa s dievčinou, trošičku spomalenou, ale nie hlúpou, skôr akoby žila v inom časopriestore, s veľkými divne posadenými očami, rozprávala. Mala divný prízvuk, ani nie taký černošský, ale jej slová splývali do obrovskej slovnej machule a ja som si skladala význam z náhodne zachytených častí slov. Napríklad z tých thirty five pounds. Trošku som nechápala, ako za ten byt platí, keďže, ako mi prezradila, prácu si len hľadala. Okrem toho, ideálne chcela do izby lesbičku, alebo aspoň niekoho bi a trikrát sa ma spýtala, či sa chcem socializovať, čo mi prišlo trošku nebezpečné. A okno v izbe s výhľadom na tichú ulicu v južnom Londýne sa nedalo otvoriť. Nebolo pokazené, len ho britskí inžinieri vymysleli bez akéhokoľvek otváracieho systému. Ako si dám do okna muškáty?
A so ktorého okna si ich teda dám?
