Teraz sme sa stretli a mne sa zdá, že bol preč dve hodiny. Strašne sa zmenil a pritom zostal úplne rovnaký. Dospel, to je jasné. Ja vlastne tiež, hoci si to nechcem pripúšťať. Každý toho máme na rováši dosť, každý sme si prežili to svoje, ale... Ale mám výčitky pri takomto zovšeobecňovaní. To, čo som prežila ja nie je hodné prirovnávania tomu, čo prežil on. Ale na druhej strane žiadna minulosť nie je lepšia ani horšia...
On začal od seba. Žije si svoj obyčajný život a ktovie vlastne koľkýkrát už začína odznovu. Snaží sa žiť najlepšie ako vie a nesnaží sa to dokazovať na veľkých pozlátených činoch. Vôbec nič sa nesnaží dokazovať. Je úprimný napriek tomu, že z vlastnej skúsenosti vie, že sa to nie vždy vypláca. Robí to, čo pokladá za správne. Prešiel si svojím vlastným peklom a nesnaží sa minulosť hodiť do koša. Schoval ju kdesi do svojho vnútra a tvorí jeho súčasť. To malé peklo, tá malá čierna diera tvorí súčasť jeho lepšieho JA. Vie odpúšťať a to je jeho najväčšou výsadou.
Nie je to človek s veľkým Č. Je to človek s najväčším Č, akého poznám. Nespravil žiadnu veľkú vec spoločenského významu, nezaložil dobročinnú organizáciu, tuším ani nedaroval krv. Sám povedal, že nie je žiadny anjel. Že má čo odčiniť. A možno má, ja sa nehádam...
Rozprávali sme sa dlhé hodiny, ako nikdy predtým. Pamätali sme si kopu dávno prežitých maličkostí a spoločne sme z nich skladali prítomnosť. Mala som pocit, že si rozumieme. Mala som pocit, že sa snažíme chápať jeden druhého. Mám pocit, že jeho prítomnosť ma strašne obohacuje. Možno mi dáva nádej, že ľudia sú vlastne dobrí. Že každý si zaslúži druhú, tretiu, či aj štvrtú šancu. Že šance nie sú zbytočné. Že človek sa veľakrát potkne, ale nikdy nie je neskoro vstať a prestať balansovať kdesi vo vzduchu na rozkývanom lane. Že život je taký, aký si ho spravíme. Stačí ho pevne uchopiť a nikdy nepustiť. Že nie vždy sa to darí, ale žiadny pokus nie je márny. Že slová, o ktorých by som si donedávna myslela, že znejú naivne a trápne, môžu byť celkom reálne. Že život je pekný práve tým, že nie je úplne jednoduchý.
Niekoľkokrát som mu povedala, že ho strašne obdivujem. A asi mu to ešte niekoľkokrát aj poviem. A hlavne sa budem snažiť, aby nebolo nič o ďalších sedem či štrnásť rokov. Aby už bolo všetko len teraz. Priateľov nie je nikdy dosť. Priateľov, ktorí sú zároveň veľkými ľuďmi obzvlášť!
Vitaj doma, priateľ! Buď opäť súčasťou môjho života!
