Môj muž má ale jeden stereotyp navyše. Zvyčajne je to on, ktorý vyhrá otáčaciu vojnu. Otočí sa a vyzerá, že už spí. Aj ja už vyzerám že spím. Dokonca sa aj tak cítim. On sa ale po chvíli zmobilizuje, otočí sa, otočí ma. Ja rozospatá, on rozospatý. Pobozká ma. Dlho a krásne. Krajšie ako cez deň. Aj dlhšie ako cez deň. A povie... Niečo. Niečo pekné. Niečo krajšie ako cez deň.
Ktovie prečo. Možno je to tým, že je rozospatý. Možno vtedy, keď ja som už polomŕtva a vnímam tiež len tak polo, možno vtedy je on citlivejší. A aj romantickejší, ale nebol by rád, keby vedel, že mu dávam takéto prívlastky. Veď je chlap! A práve ako chlap sa v noci tak chlapsky nežne pritúli. Bez toho, aby som ho o to prosila, alebo aby som sa k nemu pod perinu šuchla nasilu. A tak chlapsky nežne ma bozkáva a povie...
Niekedy sa mi zdá, že to robí zo sna. Že sa mu niečo sníva. Ktovie, či v tom sne vidí mňa, alebo nejaký svoj ženský ideál... Neviem, ale ani sa nemôžem spýtať. Je to také naše nočné tajomstvo. Ráno sa o ňom nikdy nerozprávame. Akoby to bola veľmi intímna a prchavá chvíľka, ktorá môže veľmi ľahko zmiznúť. Alebo rozbiť sa. A to nechcem. Ja nie a - podľa toho, čo mi ten môj chlap vždy v tejto krehkej chvíľke povie - ani on nie.
Pritúli sa, pobozká ma, povie... Každú noc. Takmer každú. Tak chlapsky nežne. Môj muž mi vždy v noci povie: „Ľúbim ťa“
