Martin B.
Do ďalšieho Maťa som sa zahľadela až na strednej škole. Býval vo vedľajšom paneláku a stretávali sme sa cestou zo školy. S kamarátkou sme sa hrali na detektívov. „Nenápadne“ sme sa o ňom snažili niečo zistiť a získané informácie následne využiť v môj prospech. Vyšla som z toho ako stíhačka, ale držalo ma to úctyhodné dva roky. A zrazu ma to zo dňa na deň prešlo.
Táto „veľká láska“ bola bezpochyby tá najkomickejšia zo všetkých. Občas ho ešte stretnem. Pozdravíme sa a upaľujeme každý svojou cestou.
Matej F.
Tretí Maťo bol z rovnakej dediny ako Terka, moja najlepšia kamarátka na strednej škole. Poznala ho, odhovárala ma, ale ja som mala oči len pre neho. Odhovárali ma aj ďalší, ale ja som bola neodhovoriteľná. A on bol zbláznený okrem mňa aj do svojej „kamrátky“ Lucie. Chvíľu chodil so mnou, chvíľu s ňou, chvíľu s oboma. Po čase sa rozhodol a ja som si zo zúfalstva kúpila oranžovú akváriovú rybu (neskôr som jej dokupovala rybích kamarátov, ale všetci skončili spláchnutí v záchode, prežila len tá zúfalá).
Aké naj by si zaslúžila komédia s ďalším Maťom? Hádam len „láska“ najomylnejšia .
Matej M.
Tentokrát to bol spolužiak a ja som dlho váhala a odolávala. Utešoval ma po rozchode s predošlým Maťom. Akýmsi nedopatrením (jeho nepozornosťou) sa zaľúbil a ja som ho (mojou nepozornosťou) pustila na to prázdne miesto. Na začiatku jedných letných prázdnin, keď išlo do tuhého, odišiel do zahraničia. Ja som akýmsi nedopatrením zabudla a on po návrate čušal ako voš pod chrastou.
K tejto aférke sa mi najviac hodí prívlastok najkratšia alebo „láska“ z nepozornosti . Napriek tomu je Maťo M. jediný, s ktorým sa aj dnes občas stretnem a porozprávam.
Martin L. - ML
ML v tomto prípade nie sú iniciály. Túto skrátenú prezývku vymyslela Terka, hoci dávno nie sme na strednej. Martina som poznala už vtedy. Po dvoch rokoch nenápadného približovania sme sa konečne priblížili definitívne a odvtedy sme sa už od seba nepohli.
Ak som toho doteraz napísala málo, teraz by mohli prísť litánie. Tak to skrátim. Táto láska (bez úvodzoviek) je najdlhšia a najozajstnejšia. A hlavne posledná a jediná.
Tak som si zo všetkých tých Maťov vybrala toho jediného. A presvedčila som sa o sile náhody. Nikdy nebudem vedieť, aké je to mať rada nejakého Petra, Filipa, Adama, Borisa alebo Jakuba. Viem len, čo znamená milovať Maťa. A bohate mi to stačí.
Môj frajer Medveď a všetci Maťovia
Maťo M. Začalo sa to v škôlke. Tam som si našla prvého frajera. Volal sa Maťko a na skrinke mal značku medveďa (ja som mala budík, pretože ovca bola už obsadená). S ockom sme ho volali Memeď (a ostalo mu to aj potom, keď som sa naučila povedať medveď). Doma som sa nechválila novými básničkami ani tým, ako ma pani učiteľka naučila rozhojdať sa na hojdačke. Nebolo to dôležité. V prvom rade som potrebovala zreferovať, ako Memeď robil zle kamarátovi Paľkovi, ako ho pani učiteľka poslala do kúta a mne ho bolo ľúto, tak som tam išla s ním. V jedálni sme sedávali vedľa seba, naše postieľky boli tiež tesne pri sebe (tomu sa už hovorí vzťah! :D) a navzájom sme si venovávali obrázky, čo sme nakreslili. Po pol roku som zo škôlky odišla a Memeďa som už nikdy nevidela. Doteraz som však presvedčená o tom, že práve on bol zo všetkých mojich lások (prvých, posledných, prechodných aj tých platonických) najideálnejší.
