Väčšinu svojho života, sa starám o svoj strih vlasov nasledovne - dám ostrihať na 3-4 cm a nechám rásť pol roka, kým mi to nelezie do očí. Veľa nečešem, len tak rukou pohrabem. Z času na čas ale človek potrebuje zmenu a keď tá potreba príde, tak ju treba ukojiť...
...napríklad aj takýmto decentne odlišným zostrihom.
Najprv so strojčekom oholil na 12mm spredu čo som videl v zrkadle, a ešte medzi ušami a krkom som oholil, ostatne preriedil nožnicami. Bolo to tesne pred jednou spoločenskou udalosťou. Presnejšie slovensko-poľsko-maďarsko-česko-nemeckou záhradnou veľmi spontánnou párty. Samozrejme tam bol môj skromne odlišný zostrih úplne zatienený rôznymi dredovými kreáciami. Takže som si na môj tvar vlasov zvykol a na druhý deň len trochu opravil, aj kvôli svadbe, na ktorej som mal obsluhovať. Svadba (mimochodom írsko-francúzskej) bola tiež v pohode, nikto nič nekomentoval. Neskôr prišla nedeľná šichta v malej kuchyni jedného blázninca a tam to začalo..
V blázninci (prepáčte za výraz, je to kratšie) pripravujem okrem iného aj sendviče pre ostatných zamestnancov, som tam 3.týždeň a pre bagetu si chodí aj taký postarší údržbár, taký tichý pánko, veľa toho nenahovorí a očividne preňho nebolo najľahšie zvyknúť si na "kolegu" z východu. Časom si ma ale obľúbil, lebo som sa vždy snažil robiť bagety a sendviče také, aké u nás vo fastfoode nekúpite. Keď ma ale zbadal na hlave s niečim, čo uňho možno mohlo vzbudzovať dojem punkového účesu, alebo skôr mesiac nestrihaného Krishnu, zaostril, rozmyslel si to a vrhol na mňa asi ten najopovrhujúcejší pohľad aký bol na svojom tvárovom svalstve schopný zahrať. Odvtedy som ho každý deň stretával so skúmavým výrazom a po zistení že to tam ešte stále mám, s pohľadom "kedy si ten zostrih už dokončíš?", čo neskôr potvrdil priamou otázkou. Možno som si zato mohol trochu aj sám, keď som jemu a svojmu šéfovi nahovoril, že to je tak len preto, lebo nemám nikoho kto by ma ostrihal aj vzadu... Zároveň som si od nich aj sugestívne pýtal schválenie dodatkom "ale veď to nieje až také hrozné, či..?" Prosto bol som odsúdený a bolo to cítiť aj na vzťahoch, darmo som sa snažil robiť tie najlepšie bagety.
Neskôr som robil raňajky v jednom zo siete McDonalds hotelov, tam ma pre istotu nechali robiť v kuchyni tousty, kávu a čaj. A najhoršie to bolo s pracovnou agentúrou, pre ktorú zvyknem robiť. Aj napriek môjmu bagatelizovaniu boli prvé dva dni všetci vyložene pohoršení a rozkazovali mi ostrihať sa. Že takto ma robiť čašníka nikam nepošlú. A že keď chcem umývať hrnce, nech sa páči.
Nie! povedal som si. Nie nie preto, že by sa mi ten pas vlasov v zadu a za ušami tak páčil a bol by som ochotný prísť o prácu. Nie preto, že som chcel zabojovať s anglickou konzervatívnosťou, bol to aj môj malý protest proti nízkym hodinovým mzdám a klamaniu mi do očí, že oni z toho majú len takých. 15-20%. Také malé pozdvihnutie svojho východoeurópske sebavedomia. Dôkaz ostatným zamestnaným, že agentúra potrebuje nás a nie mi ju. Po týždni ich vyhrážok a môjho "ok! tomorrow" pochopili, že si to dole nedám a akoby nič mi dali prácu na celý budúci týždeň... No a na svadbe so mnou boli spokojní, takže sa uvidíme budúcu sobotu, tento krát u ž nie cez agenturu ;)
Len pre malé porovnanie, takto...
...som sa dal ostrihať na Slovensku, zamestnaný, a na nič podobné si nepamätám. Možno aj preto, že som to mal na hlave len 2 dni :) Toto je zároveň aj odpoveď na otázku v predošlom článku Malý fotokvíz. Mitjo bol najbližšie.
