Už som to v práci nevydržal,príliš dlho sedenia pri počítači, príliš málo dovolenky, nadčasy.., tovšetko vyústilo do výpovede a moholsom sa vrhnúť na hory. Moja prvá cesta smerovala už do osvedčenej Bielovodskejdoliny. Ak ste nikdy neboli v Kanade, alebo v Yellowstonskom parku, choďte doBielovodskej a pocit bude zaručene rovnaký. Keďže som chcel ušetriť a zároveňsi to čo najviac užiť, zvolil som kombináciu stopovania, vlaku, spania na chatea pod stanom. Že v TANAPe sa stanovať nedá?.. to by ste sa čudovali, a ešte ako- de luxe!
Stopovanie moc nešlo a do LysejPoľany som dorazil okolo siedmej. Bol august a na horách, najmä v dolina sastmieva o čosi skôr. Rázne som vykročil, snažiac sa nemyslieť na 15 kg batoh a 2 hodiny intenzívnejchôdze lesným terénom. Hneď na úvod stretám dvoch típkov, celkom na ľahko alekvalitne. Podľa výbavy a piva v ruke som typoval Čechov. Boli toPoliaci, jeden sa mi hneď po piatich minútach zdôveril, že idú niekam do lesaprespať, lebo za pivo čo dopíjal vraj dal posledné peniaze. Mmm.. väčší blázniako ja, hovorím si. Neskôr sa im to vypomstilo. Pán horár nás nemoholprehliadnuť a poctivo mi aj vystavil bloček za zinkasované peniažky. Jednaosoba, stan, to máme stodvadsať korún. A tak som náhle osirel..
Bolo už po desiatej, keď som sadostal na takú ozajstnú členitú lesnú cestu s kameňmi, ako sa na tatranskúdolinu patrí. Čelovku som nastavil na plný výkon a veselo si vypiskoval dokroku. Teda, veselo.. hm. Každých sto metrov som si aj zatlieskal, to len že bysom na seba včas upozornil. Dobre som si spomínal, ako mi jeden z miestnychlesníkov rozprával príhody o medveďoch v pubertálnom veku, ktorí sa s vamikľudne podelia o desiatu. Neskôr, keď už batoh oťažieval a terén sazhoršoval, nálada na popiskovanie ma prešla. Už som len natŕčal uši, obzeral sana všetky strany a skúšal dovidieť až tam, kam mi to svetlo umožňovalo.Fantázia pracovala na plné obrátky a podozrivý tieň som videl za každouzákrutou, vyvrátením stromom. Dokonca aj vlastný dych ma rušil pri počúvanízvukov okolia a tak som sa snažil dýchať potichu. Cesta sa zdala nekonečná. Atu zrazu! Uprostred noci v horách, samého, mierne vystrašeného, ma zastihol JamesBrown. Teda presnejšie môj mobil, zabudnutý v náprsnom vrecku, na mňa v tejnajnevhodnejšej chvíli zvrieskol "uaaaaaau! I feel good!". To vám boladrenalínový zážitok. Vtedy by sa mi ani zastrúhaný vlas do zadku.. A zrazu somtam vôbec nebol sám, bol tam so mnou kamarát Dušan, Ktorý sa mi niekde vpohodlí domova čudoval, čo o takomto čase robím kdesi v lese v Tatrách. Veru,to vás naučí stíšiť si v lese mobil.
No, ale mal som aj kus šťastia vten večer. Na mieste určenia boli aj dvaja poľský horolezci, s ktorými som sipo úspešnom postavení stanu dal horúci čaj a prehodil zopár slov. Ďalšie dnineboli o nič nudnejšie, ale o tom sú vlastne hory, tajomné, lákavé, nebezpečné,vzbudzujúce obdiv a rešpekt, blahodárne pôsobiace na telo aj ducha.
