Súvislý pocit, že budúcnosť už ničím neprekvapí, úplne otupil môj zmysel pre krásu okamihu. Svieže farebné rána, slnko páliace do práve rozdrapených oči, radosť z nového dňa štekliaca v žalúdku.., to všetko bolo dávnou minulosťou. Dávnejšou ako vyblednuté fotky v zaprášenom albume. Kam to všetko pošlo? Kto to vzal, kto bol ten slizký had číhajúci na chybný krok, moment nepozornosti. Drahú daň platia tí, čo chcú lietať vysoko. Nikdy sa nevrátia na zem. Len blúdiť vesmírom spomienok, galaktickým prstencom skvelých zážitkov lemovaným obrazmi miest na ktoré ich noha už nikdy nevkročí, stále dokola, bez možnosti úniku..
Už som sa nedokázal prirodzene nadchnúť pre červenosť ruží, pre šťavnatosť čerešní, pre vôňu čerstvo nazbieraných broskýň. Život bol len mučivou pretvárkou, ktorú musíte nosiť, aby ste prežili. Časom naberal stále trpkejšiu chuť, ako nedozretý plod oskoruše. Život ma nenávidel, rovnako ako ja jeho. Takmer som si za ten čas vybudoval ilúziu posmrtného života, zóny úniku z tohto vezenia, kam som sa každodenne v myšlienkach vydával počas dlhých popoludní, zahľadený do prázdna, do odrazu ničoho od nekonečnej morskej hladiny. Útek zo života bol spoločensky neprijateľný čin a trestal sa smrťou. Bolestným, nikdy nekončiacim pádom do zabudnutia. Aj tak lepšie vyhliadky, ako žiť večne.. Poškrabkal som sa a zaostril na okolie, nič som nezbadal, to krátke vytrhnutie sa z môjho sveta bolo úplne zbytočné. Vlastne nie, ochladilo sa.., ah! pol siedmej, čas ísť..
Trpezlivosť, chce to trpezlivosť, hovorím si. Pred odchodom si ešte zapálim cigaretu, ktorú som si ušúľal po ceste sem. Chutí ako staré noviny s rovnako štipľavým dymom. Už ani ten tabak nestojí za to.. Zajtra sa sem zase vrátim, v rovnakom čase, s cigaretou za uchom. Všetko bude také isté, rovnako neznesiteľné ako dnes, ako včera, pred rokom..
