Pavel Hrica: Knižné odporúčania, ktoré si nikto nepýtal 2017

Pecka na celý život. Life Changing. Disruption.

Ján Hlavinka, Hana Kubátová (ed.): Odhaľovanie šoa. Odpor a úsilie Židov informovať svet o genocíde

"My túto akciu nezastavíme za žiadnu cenu," povedal Štátnej rade minister vnútra Alexander Mach v marci 1942. Nasledovná polročná "akcia" znamenala najväčšiu tragédiu, najväčší hriech v našich dejinách. Na smrť sme vyviezli našich 58 tisíc nevinných spoluobčanov, mužov, žien, detí, starcov. Najviac z nich bolo splynovaných v tábore Sobibor. Nevyhovárajme sa na Nemcov. Deportácie sme spravili medzi prvými my sami, Slováci, bez odporu, a ešte sme si za túto službu ako objednávateľ zaplatili nacistom 500 ríšskych mariek za vyvezeného človeka (nie z našich, ale ukradnutých peňazí židovských rodín). Vedenie ľudákov sa pýšilo tým, že slovenský 270-paragrafový Židovský kódex bol tvrdší ako nacistické norimberské zákony. Napriek vtedajšiemu nesúhlasu Vatikánu kňaz a prezident Jozef Tiso konštatoval: "Všetko, čo sme podnikli v židovskej otázke, [...] zodpovedá láske k nášmu ľudu. Ide o zaistenie nerušeného rozvoja národa." Nová kniha Odhaľovanie Šoa je zborníkom prác renomovaných historikov, ktorá rozoberá menej známe nuansy a príbehy deportácií našich židovských spoluobčanov. Vidíme rolu organizujúcich slovenských úradníčkov, ako bol neschopný Gejza Konka či eichmenovsky pracovitý Anton Vašek, tvorbu propagandistických klamstiev redaktoríka Fritza Fialu, zúfalé snahy o zvrat zo strany židovskej Pracovnej skupiny, neznáme osudy a svedectvá prvých slovenských zbehov z koncentrákov Lénarda a Jungera ako i menej známe informácie o slávnej dvojke Vrba-Wetzler. Ďakujem Fedorovi Blaščákovi za tento knižný darček.

* * * *

Ralf Rothmann: Umrieť na jar

Ako poeticky opísať surovosť konca nezmyselnej vojny? Nepriateľské Iljušiny z oblohy prečesávajú naše rady, partizáni na nás striehnu na každom kopci, v panike ustupujeme, ale to slovo nesmie padnúť, propaganda stále slepo chrlí frázy o vernosti, cti a konečnom víťazstve. V ruinách domov medzi mŕtvolami prebíjajú zlomení vojaci svoju beznádej drogami, bezuzdným opilectvom, sexom a brutalitou. Tí, ktorí to ešte nevzdali, sa modlia, aby padli do rúk radšej milosrdnejším Američanom ako brutálnym Rusom. Zdochýnajúci hilterovský režim posiela na front už i deti. Inšpirovaný príbehom vlastného otca podáva Ralf Rothmann príbeh dvoch 17-ročných priateľov, ktorých nacisti pod zámienkou dedinskej zábavy naverbujú spolu s ďalšími v poslednom roku vojny do Zbraní SS (SS Waffen) a posielajú ich do Maďarska. Neďaleko Bratislavy, v Székesfehérvári a Győri, prežívajú spolu s Nemcami a maďarskými fašistami Ferenca Szálasiho koniec „tisícročnej Ríše“. Presnejšie povedané, jeden z nich ho neprežije. Kniha Im Frühling Sterben zaznamenala po vyjdení v roku 2015 v Nemecku veľký ohlas a my sa môžeme tešiť z rýchleho a dobrého slovenského prekladu Kataríny Széherovej.

* * *

Dušan Kováč a kol.: Kronika Slovenska 1.

Obe Kroniky Slovenska sme dostali dávno ako svadobný dar od kolegov. Čas od času som si v nich listoval. Tento rok som sa však k prvému dielu (Od najstarších čias do konca 19. storočia), vydanému v r. 1998, vrátil intenzívnejšie pri doučovaní sa stredoveku. Musí byť výzva spracovať tisícročia histórie na našom území populárnou formou do jednej knihy. Nevlastnému bratovi exprezidenta Michala Kováča, historikovi Dušanovi Kováčovi, a tímu desiatok autorov sa to podarilo. Vďaka nim vznikli dve poctivé veľkoformátové 600-stranové diela. Dobrú čítavosť zaručuje práve forma „kroniky“: vyskladanú niť čriepkov udalostí ilustrujú kalendáriá, tematické prehľady a bohatý obrazový materiál. Celkový kontext do záplavy faktov prinášajú dvojstranové vysvetlenia jednotlivých epoch. S týmito kronikami sa každý dokáže rýchlo zorientovať v tom-ktorom období našich dejín.

* * * *

Július Ďurkovič: Pamätná kniha mesta Zvolen (1933-1944).

Pri hraní sa s rodinnou históriou som sa dostal k unikátnej, dodnes nevydanej, kronike Zvolena z medzivojnových a vojnových čias. Kronikárom bol môj vzdialený príbuzný, tajomník mesta Zvolen, Dr. Július Ďurkovič. Takmer tristo ručne písaných strán ponúka autentické svedectvo o tom, ako sa dramatické momenty 20. storočia pretavovali do života slovenského mesta. Bežné správy o zvolenských podujatiach, oslavách, úmrtiach (našiel som tam i správu o smrti môjho pradeda), návštevách, voľbách, rozpočtoch a výstavbách dopĺňajú záznamy veľkých dejín. Vyberám len pár nadpisov v chronologickom poradí: 15. výročie samostatnosti našej vlasti Československej republiky. Mesto zaslalo pozdravný telegram k znovuzvoleniu T. G. Masaryka za prezidenta. Odhalenie pamätnej dosky židovským vojakom. Mesto rozhodlo, že upíše pôžičku 50.000 Kč na obranu štátu pred Nemcami. Mobilizácia. Mníchovský súd. Utvorenie Hlinkovej gardy. Odchod Čechov zo Slovenska. Samostatný Slovenský štát. Oslava 50-tych narodenín Adolfa Hitlera. Premenovanie Hviezdoslavovej ulice na Ulicu Adolfa Hitlera. Návšteva Alexandra Macha. Nepokoje pre nedostatok múky. 80 židovských domov vo Zvolene prešlo do vlastníctva štátu. Židia odovzdávajú kožušiny a vlnené šatstvo. Označenie židovských bytov žltou hviezdou. Zaistenie židovských hnuteľností. Transport zvyšných 584 Židov zo Zvolena a okolia do Poľska... Každý nadpis stručne faktograficky popísaný. Takto sa môže otočiť všetko v priebehu 10 rokov. Takto sa to stalo. Pamätné knihy, ktoré podľa zákona z roku 1931 zakladala každá „politická obec“, by sa podľa mňa dnes mali vydávať a kriticky a v kontexte reflektovať na hodinách dejepisu, aby už žiaden neonácek nemohol falšovať históriu.

* * *

Peter Kresánek: Slovensko. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok

Ak radi navštevujete naše pamiatky, nenájdete komplexnejšieho sprievodcu, ako vytvoril spolu s ďalšími spolupracovníkmi bývalý bratislavský primátor Peter Kresánek. Nechýba v ňom snáď nič. Autori precestovali každý kútik našej domoviny od Záhoria až po Zemplín, nafotili tisícky fotografií a nakreslili desiatky ilustrácií kostolov, kláštorov, kaštieľov a hradov, ktoré doplnili zrozumiteľnými popismi. Obdivovatelia kultúrneho dedičstva nebudú mať vďaka tomuto tisícstranovému skvostu problém plánovať si dovolenkové zoznamy všetkého, čo treba vidieť, v ktoromkoľvek z našich regiónov. Listujem s úctou v tejto encyklopédii, ktorá prvýkrát vyšla v roku 2009 a dočkala sa aktualizácie a dotlače v tomto roku. Hm, veď i cena (cca 120 eur) bola úctyhodná, schovávam knihu preto už dlho v skrini ako jediný vianočný darček, ktorý chcem dostať. Ale Peter Kresánek tejto knihe obetoval väčší majetok. Aby ju mohol vydať, zadlžil sa a dokonca v dražbe prišiel o svoj dom. Rešpekt, to už je skutočná oddanosť veci. Objednal som si ju s miernou zľavou priamo u vydavateľa a asi prvýkrát v živote mi sám vydavateľ telefonoval a knihu osobne doviezol.

* * * *

Timothy Snyder: Dvadsať ponaučení z 20. storočia

Timothy Snyder patrí k najlepším svetovým historikom, ktorí sa špecializujú na náš východoeurópsky región. Snáď je to odstup spoza oceánu, ktorý mu umožnil tak dobre uvidieť hlavné črty tyranií – nacistickej i boľševickej – v ktorých sme žili. A hlavne pochopiť, ako vznikajú. Snyder nás upozorňuje, že znovu sa napĺňajú viaceré znaky, ktoré predchádzali nástupu krutých totalít. A dáva nám, občanom, skvelý praktický návod, čo robiť, aby sme im zabránili vo forme 20 činností. Túto stručnú knižočku zhltnete za jeden, dva večery. Ale pamätať si ju budete dlho. Ak vám naozaj záleží na udržaní demokracie a nechcete tu znovu diktatúru, skúste si odškrtať, koľko z 20 Snyderových bodov robíte.

* * * * *

Dubravka Ugrešič: Európa v sépiovej

Asi som mal smolu, že som ako prvú knihu od tejto chorvátskej spisovateľky žijúcej v Holandsku čítal práve tú najnovšiu - Európu v sépiovej. Ugrešič je nesporne silnou osobnosťou, ktorá sa dokázala otvorene vzoprieť nacionalizmu a vojnovému štvaniu na Balkáne 90-tych rokov. Kvôli nekončiacej vlne primitívnych útokov a obvinení z protivlastenectva sa – podobne ako u nás napríklad Fedor Gál – odsťahovala zo svojho rodiska. Z Amsterdamu dnes stále reflektuje i život v rodnom Chorvátsku. Európa v sépiovej je najnovšou zbierkou jej esejí, ktorými komentuje najmä špecifiká a neduhy východnej, a teda i našej časti Európy. Dokonca názov celej knihy je odvodený práve od eseje týkajúcej sa jej pobytu v Bratislave. Napriek množstvu trefných postrehov i viacerým silným myšlienkam som sa však do dočítania celej knihy trošku nútil. Celému tomu chýbala nejaká spoločná myšlienka, vízia. Melanchólia a jugo-nostalgia akoby prerástli do zatrpknutosti. Z odolávania primitivizmu sa stala vykorenenosť. Reflexia nedostatkov doby a národov sa zmenila viac na sebastrednú prezentáciu. Dám ešte šancu jej skorším knihám.

*

Martin Filko: Svet podľa Filka (výber textov)

Rozdýchaval som to ešte dlho po tom, ako ho pochoval minuloročný veľkonočný Dunaj. Bolo to zvláštne, mal som až mystické vidiny, že Martin tu s nami stále je. Počul som ho pri behu, vnímal som ho pred spaním, napísal som o ňom článok. Potom to prešlo. No neprehliadnuteľná stopa a odkaz tohto mladého ekonóma z Oravy, ktorý vyštudoval Erazmovu univerzitu v Rotterdame, radil premiérke Radičovej a bol šéfom Inštitútu finančnej politiky u ministra financií Kažimíra, tu aj tak zostali. „Nebojte sa, dobre bude,“ je úvodný Filkov citát v zbierke, ktorú zostavili jeho priatelia a manželka z jeho textov necelý rok po smrti. Viaceré blogy, články a rozhovory s ním som už voľakedy čítal, no teraz som si prešiel ešte raz a komplexnejšie všetky jeho polemiky s Ekonomickou univerzitou či s analytickými think tankmi, postrehy k zefektívneniu zdravotníctva, hospodárskej politiky či spoločnosti, nadšenie pre transparentnosť, koncept hodnoty za peniaze a vytváranie najlepšieho z možných svetov pre Slovensko. Nemusíte sa zhodovať so všetkými jeho názormi, no aj tak uznáte, že išlo o jedného z najmúdrejších slovenských úradníkov. Ten, ktorý Kažimírovi kreslí tie grafy – hovorievali sme o ňom, keď sme s ním vyjednávali a keď sme sa z protivníkov postupne stali spojencami. Jeho texty sú také isté, aký bol i naživo: sebavedomé, originálne drzé, intelektuálne poctivé, priamočiare a vždy optimistické v tom, že sa oplatí snažiť sa a že sa krajina dá zlepšiť. Silná kombinácia fotiek Martina s otvorenými a zatvorenými očami, ktorú spravili kamaráti Laurincovci pre náš projekt mapovania sociálnych inovátorov, dostala po jeho smrti nový význam a vznikla z nich predná a zadná obálka knihy.

* * *

Daniel Kahneman: Myšlení rychlé a pomalé

Od vydania tohto diela v roku 2011 som oňho pomerne dosť často zakopával. Odvolával sa naňho kdejaký intelektuál, exkolega Jožko Melichar nám o ňom dokonca robil Pontis Academy. V New York Times prirovnali Kahnemana a jeho spolupracovníka Tverského k objaviteľom Lewisovi a Clarkovi ľudskej mysle a ich prácu označili za „zásadný obrat v tom, ako sa na seba pozeráme“ a že „sa bude spomínať ďalšie stovky rokov odteraz“. Napriek tomu, keď som si kúpil anglický originál i český preklad, pomerne dlho ma čakali na poličke. Na tých 500 strán som sa celkom odhodlával, nechcel som ich len tak preletieť a prvé listovanie ukázalo, že pôjde o náročnejšie čítanie vyžadujúce poriadne sústredenie. Nakoniec som dva mesiace poctivo zdolával každú stranu. Obvyklé podčiarkovanie, ktoré mi neskôr pomáha rýchlo nájsť to najdôležitejšie, pri tejto knihe trošku stráca zmysel. Podčiarknutých mám možno viac riadkov ako nepodčiarknutých. Stručne zhrniem hlavný dojem, že lekcie z Kahnemana by mali byť povinné pri rozvoji kritického myslenia. Tento nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu odhaľuje prínosy i chybné skratky našej evolúciou vyvinutej intuície, lenivosť cieleného, pomalšieho myslenia, rozdiel medzi tým, čo prežívame a čo si pamätáme a mylné predpoklady modernej ekonómie, ktorá mnohé teórie zakladá na fiktívnom racionálnom človeku - „ekonovi“ – cielene sledujúcom svoje záujmy, pričom skutočný bežný človek koná často úplne inak.

* * * * *

Sheryl Sandberg, Adam Grant: Option B

Začiatkom tohto roka vyšla nová kniha Option B od môjho obľúbeného Adama Granta a riaditeľky Facebooku Sheryl Sandberg, ktorá nedávno stratila manžela. Spoločná práca týchto aktuálnych spisovateľských celebrít je o zvládaní ťažkých životných útrap. Pri čítaní som sa nevedel ubrániť stále živým spomienkam na chvíľu pred 17 rokmi, keď som i ja náhle prišiel o svojich najbližších. Asi by mi vtedy Možnosť B pomohla. Zdieľam malý kúsok pre tých, ktorí sa možno práve trápia: "Všetci sa potýkame so stratami: stratami práce, koncami lások, stratami životov. Otázka nestojí tak, či sa tieto veci stanú. Stanú sa a my im musíme čeliť. Schopnosť zvládnuť to vychádza z našej hĺbky a z podpory okolia. Vychádza z vďačnosti za to, čo je v našich životoch dobré a z toho, ako sa vieme 'brániť vycucnutiu'. Vychádza z pochopenia, ako spracúvame žiaľ a z jednoduchého akceptovania tohto žiaľu."

* * *

Amanda Palmer: The Art of Asking

Aj vám je asi obvykle trápne fundraisovať, žiadať od niekoho peniaze, však? To je v pohode, mnohým sa do toho nechce. Kto o čokoľvek požiadať naozaj dokáže, je rocková hviezda Amanda Palmer. „Má niektorá z vás tampón? Práve mám menzes,“ zakričí nahlas vo verejnej umyvárke na úvod knihy. Ten úvod ma šokol a provokatívna je i celá kniha. Amanda prišla na to, že schopnosť vypýtať si niečo je základným kameňom akéhokoľvek vzťahu. Celý život si neustále niečo pýtame – od rodičov, od partnerov, od šéfov i podriadených, od priateľov. Aj Steve Jobs, ktorý vraj prvý Apple vyrobil v otcovej garáži, musel najprv otca o tú garáž požiadať. Vďaka žiadaniu sa vzájomne spájame, spolupracujeme. Žiadanie sa odlišuje od žobrania, lebo to nedáva hodnotu darcovi. Žiadanie áno. Keď nás niekto o niečo žiada, zraniteľne sa nám otvára, dáva nám svoju dôveru, verí v našu schopnosť milovať a podeliť sa. Amanda si trénovala svoju schopnosť žiadať a spájať sa s ľuďmi ako pouličná umelkyňa, ktorá ako na bielo natretá nevesta hrala živú sochu a pýtala okoloidúcich o dolár. Neskôr ako speváčka a hudobníčka stála pri rozmachu crowdfundingu. Nebála sa žiadať svojich fanúšikov o podporu vydania svojho albumu a ako prvý človek na svete vyzbierala na Kickstarteri na hudbu rekordných 1,2 milióna dolárov. Amanda Palmer na mňa mala transformačný účinok: vďaka nej dnes inak rozmýšľam o štedrosti, o žiadaní, o zraniteľnosti, o spojení, o láske. A vďaka nej som začal hrať na ukulele. The Art of Asking som čítal popri svojej prvej skutočnej peer-to-peer kampani, kedy som popri polmaratóne žiadal o podporu dobrej veci svojich najbližších, a kniha len podporila jeden z najsilnejších zážitkov tohto roka.

* * * * *

Miloslav Nevrlý: Karpatské hry

Netuším, či Karpatské hry vedia osloviť dnešného dospelého človeka. Mňa zasiahli v 16-ke tak hlboko, že kvôli nim som v ďalších rokoch prešiel s viacerými priateľmi a viackrát i s Helou asi desať divokých rumunských pohorí. Vášnivosť, nadhľad a sila pútnického životného štýlu Mílu Nevrlého vo mne zostanú až do smrti, lebo vďaka nemu som zažil kontrasty ťažkých útrap a božskej krásy: životnú hru na poutníka s lehkým srdcem, hru na jitřní radost, hru na hvězdný širák, hru na hlad, hru na diamantové zdraví, hru na veselou skromnost... V tomto roku vyšli vo vydavateľstve Vestri Karpatské hry znovu. Napriek vlastníctvu dvoch predchádzajúcich vydaní vo mne zberateľský mamon zvíťazil, aj keď podľa Nevrlého je „nejkrásnější sbírka bílá zeď.“ Zo stroho, ale príjemne ilustrovaných stránok opäť dýchli vetry Banátu, Valašska a Sedmihradska a ja viem, bratříčku, lehkonohý ptáčku, že je to nezadržateľné a na tú opačnú stranu karpatského oblúka sa musím vypraviť znova.

* * * * *

Robert Čapek: Moderní didaktika

Doma i v práci intenzívne diskutujeme o nezáživnom, a preto i neúčinnom vzdelávaní našich detí. Doma sme to riešili až zmenou školy, v nadácii rozvíjame program Generácia 3.0 zameraný na zmenu vzdelávania na Slovensku. Popri týchto diskusiách som narazil na Moderní didaktiku. Ak mám medzi čitateľmi tohto blogu nejakých učiteľov alebo skautských vodcov, odporúčam im túto monumentálnu zbierku pestrých metód aktívneho učenia. Odvážny český odborník na vzdelávanie Robert Čapek si zobral na mušku zúfalú úroveň didaktiky v našich končinách, ale namiesto slovnej kritiky memorovacieho drilu, pri ktorej to tak často končí, prináša ponuku niekoľkých stoviek záživných metód a aktivít, vďaka ktorým sa deti pri učení nebudú nudiť. Niektoré z nich som dokonca využil na zaktívnenie svojich občasných prednášok a fungovali skvelo. Skončime už v školstve s frontálnym vyučovaním od katedry a skúšaním pri tabuli a prinesme napríklad diskusné pavučiny, nedokončené príbehy, simulácie, snehové gule, myšlienkové mapy, divadlá, tvorby filmov, hodnotové škály, horúce kreslá, jigsaw a tak ďalej, a tak ďalej.

* * *

Pavel Hrica a kol.: Príručka pre skautských vodcov

Parafrázujem klasika: Žiaden autor nedokáže dať toľko hviezdičiek autorovi, ako dokáže dať len autor autorovi. Je to tak, priatelia. Ak si chcete dať najlepší rating, napíšte si vlastnú knihu i jej recenziu :). Každá recenzia je prudko subjektívna a osobná, čo je ale osobnejšie ako čítanie vlastnej knihy, ktorú som s pár priateľmi písal pred 13 rokmi? Je to už tak dávno, že tohtoročné nové vydanie s novou grafikou som listoval s úprimnou zvedavosťou, čo ma čaká. Vtedajšia práca na tej knihe pre mňa znamenala vyvrcholenie 13 rokov dobrovoľníckeho pôsobenia v skautskom hnutí a vedenia detského oddielu. Pri písaní sme mesiace a mesiace od rána do noci dávali dokopy to najlepšie zo skautskej pedagogiky a vlastných skúseností, aby vznikla praktická príručka pre dospelých, ktorí vychovávajú deti v období puberty. Čo treba vedieť o tomto veku, ako podnietiť deti k osobnému rastu, ako robiť atraktívny program, ktorý ich zároveň vedie k hodnotám, ako zvládnuť umenie nedirektívneho vedenia, rovesníckej výchovy a uplatňovania demokracie tak, aby sa vám to celé zároveň nerozbilo... Teraz, vyzbrojený dlhým aktívnym sledovaním najmodernejších trendov vo vzdelávaní, si pri čítaní hovorím: ešte sme to mohli vyšperkovať týmto a toto sme mohli vysvetliť lepšie. Ale celkovo si spokojne a hrdo pradiem, dáva to zmysel tak, ako to je. Skautská výchovná metóda je i po viac než sto rokoch jedným z najprogresívnejších a zároveň najoverenejších pedagogických prístupov. Pred týždňom som mal hodinový skype s ľuďmi z vedenia českého skautingu, ktorí by chceli svoju verziu našej knihy i po tých rokoch v krátkom čase vydať. Akú väčšiu radosť môžu autori mať, ako keď dielo slúži.

* * * * *

Eric Berne: Jak si lidé hrají

Nejde o hry detí s formičkami. My všetci niekedy viac a niekedy menej hráme v práci, doma, v spoločnosti životné, spoločenské, manželské, sexuálne, mocenské a ďalšie hry. Je to vtedy, keď neprežívame naozajstné dôverné vzťahy, ale ich len predstierame, „hráme“, robíme manévre. Eric Berne ukázal schémy sociálnych interakcií s jasnými rolami, priebehom a záverom a my sa len smejeme, ako známe sú nám mnohé z nich i polstoročie potom, ako kniha prvýkrát vyšla. Napríklad typická manželská hra "Vidíš, ako sa obetujem", typická susedská hra "To je strašné, no povedzte", urazená hra "Kopte do mňa" či hra, keď si niekto necháva radiť s cieľom všetky rady odmietať "A nemohol by si spraviť..." "Áno, ale to by nešlo, lebo..." Takéto stereotypné hry nám pomáhajú zapĺňať čas a ľuďom s neistou duševnou stabilitou poskytujú i opornú štruktúru. Knihu mi odporučil náš kamarát Lukáš Bakoš, šéf Maxman Consultants. Stala sa po vydaní najpopulárnejším dielom nového smeru - sociálnej psychiatrie alebo tiež "psychológie všedného dňa". Aj keď ide o odbornú literatúru v obore tzv. transakčnej analýzy, Eric Berne mal pri písaní zmysel pre humor. Pomáha nám pochopiť, kedy sa v živote nesprávame racionálne ako Dospelí, ale na hlbšej psychologickej úrovni konáme ako malé Deti, alebo len kopírujeme vžité vzory Rodičov. Na chvíľu som sa pri písaní tohto blogu zamyslel, že tu na sociálnej úrovni hrám dospelého sprevádzajúceho knihami, ale či to na hlbšej psychologickej úrovni nie je náhodou hra dieťaťa "Pozrite, aký som frajer (koľko som toho prečítal)". Túto hru hrá rád napríklad Michal Havran. Je to ušľachtilejšia intelektuálna verzia hry Rytmusa "Pozrite, aký som frajer (koľko som zarobil)". Škoda, že Eric Berne zomrel v 1970-om, mohol by to transakčne zanalyzovať.

* * *

Hovorková, Rzymanová, Tarcsiová: Máme dieťa s poruchou sluchu 2

Ak viete o rodine, ktorej sa narodilo nepočujúce dieťa, nečakajte ani minútu a zaobstarajte jej túto knihu (cez www.dobrakrajina.sk). Dieťaťu to zmení celý život – doslova. Ide o priekopnícke, prvé komplexné dielo v tejto téme na Slovensku. Paradoxne, prvý diel vyjde až v roku 2018 po dvojke – ale ten bude určený skôr odborníkom. Autorky mám česť osobne poznať. Knihu napísali tak, ako sa dobré knihy majú písať: nielen profesionálne, ale tak, že z každej strany vyžaruje osobné nasadenie a zápal pre vec. Do knihy zhrnuli špičkovú expertízu i roky skúseností s terénnou starostlivosťou v rodinách s nepočujúcimi deťmi. Kniha odpovedá na väčšinu otázok rodičov, ktorí sa ocitnú v takejto situácii.

* * * * *

Emily Esfahani Smith: The Power of Meaning

Chcel som byť už obozretný v udeľovaní piatich hviezdičiek. Ale tu ich predsa len znovu dám. Nie je to brilantný jazyk, ani strhujúci intelektuálny prehľad, čo ma na tejto knihe fascinuje a prečo sa k nej i mesiace po jej prečítaní v úvahách stále vraciam. Je to sila základnej myšlienky, na ktorej celé dielo stojí, a to že jedna vec je v živote ešte dôležitejšia ako šťastie. Smith hovorí o tom, prečo ľudia urputne hľadajúci šťastie nakoniec veľakrát nie sú naozaj v živote spokojní, prečo i v krajinách, ktoré sú na vrchole rebríčka World Happiness Index, je veľa samovrážd. Chýba im totiž pocit, že život má zmysel. Smith na základe množstva štúdií dospela k štyrom pilierom, ktoré nás napĺňajú pocitom zmysluplnosti. Je to (1) spolupatričnosť a kultivovanie spojení s inými, (2) robenie niečoho hodnotného, (3) rozprávanie príbehov o našom mieste vo svete a (4) pátranie po mystériu. Ak si raz prečítate túto knihu, možno ani vás už neopustí túžba dávať zmysel všetkému, čo robíte.

* * * * *

Hans Küng: Žena v dějinách křesťanství

Minule mi kolegyňa Veronika poslala kvízovú otázku, akou postavou v dejinách by som chcel byť, keby som si mohol vybrať. Keďže často rozmýšľam nad tým, aké to naozaj bolo v dobe Ježišovho verejného pôsobenia, asi by som chcel byť naživo jedným z jeho učeníkov. Alebo jednou z jeho učeníčok. Vedel by som lepšie zrecenzovať túto knihu. Švajčiarsky teológ Hans Küng je provokatívny kresťanský mysliteľ, ktorý sa v 60-tych rokoch podieľal na formovaní záverov Druhého vatikánskeho koncilu, ale pre jeho spochybnenie pápežskej neomylnosti mu cirkev neskôr odňala povolenie na vyučovanie katolíckej teológie. Küng zostal len bežným kňazom a zároveň profesorom na univerzite v Tübingene. Zároveň neustále podnecuje katolíkov k prehodnoteniu rôznych zaužívaných pohľadov. Skrátka, je to taký švajčiarsky Halík, Srholec, Bezák či Moravčík. V tejto knižke poukazuje na tému nerovnoprávneho postavenia žien v cirkvi. Podľa štúdií, ktoré si Küng vyberá, boli ženy prirodzenou priamou súčasťou Kristových učeníkov a Ježiš k nim mal ústretový prístup. Po jeho ukrižovaní mali ženy stále silné postavenie medzi prvými kresťanmi a patrili k prvým hlásateľom jeho učenia. Až neskôr vraj vznikol koncept výlučne mužských apoštolov a pri posilňovaní hierarchického usporiadania cirkvi v ďalších storočiach sa rovnoprávna rola žien potláčala, čo postupne viedlo k sexuálne morálnemu rigorizmu u Augustína, k tvrdeniu, že žena je neúplný muž u Tomáša Akvinského, k celibátu kňazov tisíc rokov po Ježišovi a neskôr od konca 15. storočia až k desivým honom na čarodejnice a upaľovaniu žien (viac než 100 tisíc odsúdených). Podľa Künga už dozrela doba, kedy treba dať v cirkvi rovnoprávne postavenie ženám tak, ako to bolo u raných kresťanov. Tvrdí, že je len otázkou času, kým sa tak stane. Inšpiroval ma znovu si prelistovať knihu Povedz mi prečo od konzervatívca Michala Novaka a konfrontovať vzájomne ich argumenty.

* * *

Peter Wohlleben: Tajný život stromov

Kus svojho života som strávil túlaním sa po lesoch, spolu so skautmi i trampami. Aká škoda, že táto fascinujúca kniha vyšla až teraz. Po jej prečítaní sa už na les a stromy nedokážem pozerať ako predtým. Ak chceme hlbšie precítiť obsah dlhodobého rozporu medzi našimi lesníkmi a ochranármi, Tajný život stromov od nemeckého profesionálneho lesníka a ochranára zároveň Petra Wohllebena je povinné čítanie. Podľa neho je základná otázka, či les vnímame najmä ako továreň na drevo a len mimochodom aj ako komplexný životný priestor pre tisíce živých druhov; alebo naopak. Strom má iný rytmus ako človek. Zdravý strom žije stovky a niektoré stromy i tisíce rokov. Môžeme vidieť živý strom, ktorý zažil dobu Márie Terézie, bitku pri Moháči, vpád Mongolov, príchod Slovanov, život Ježiša či dokonca aj dobu Sokrata či Budhu. Iný čas stromov spôsobuje, že im nerozumieme. Peter Wohlleben pútavo vysvetľuje, že strom sa nám môže javiť zdravý, ale v skutočnosti už je tridsať rokov vo fáze umierania, lebo niekto doňho vtedy sekol a nepriateľské huby nezvratne robia svoju ničivú prácu. Vidíme rýchlo rastúcu brezu a javí sa nám preto silná a životaschopná. V skutočnosti ju rýchly rast oberá o energiu, oslabuje a spôsobí jej prehru. Kniha vedeckými argumentmi a zrozumiteľnou personifikáciou vysvetľuje, že stromy sa priatelia, komunikujú, pomáhajú si, bojujú o prežitie s inými druhmi, cítia bolesť, majú svoju školu, etiketu, sociálny systém, rôznorodé povahy. Zrazu vnímame, že stromy k nám majú oveľa bližšie, ako sme si mysleli. Jediné malé mínus je mierne kostrbatý a občas nespisovný slovenský preklad. Po tejto knihe nebudete mať problém stotožniť sa s kampaňou My sme les. Dávam ju do kategórie „Duchovno“, lebo vďaka nej som znovu raz preciťoval úžas nad stvorením.

* * * *

Ari Weinzweig: The Power of Beliefs in Business

Keď v práci spomeniem zaklínadlo: „Ari na to hovorí...“, kolegovia sa už usmievajú. Áno, Ari Weinzweig je u nás často skloňovaný guru a náš osobný priateľ, ktorý už dvakrát navštívil Bratislavu. Možno by ste jeho knihy našli v oddelení motivačnej literatúry, ale toto nie sú tie turboknižky profesionálnych spíkrov, ako zarobiť ľahko a rýchlo. Čítal som výstižnú charakteristiku, že Ari píše „anti-biznisové biznis knihy“. Spolu s priateľom Paulom Saginawom vybudoval firmu Zingerman´s, ktorú časopis INC. označil za „coolest small company in United States“. V štvrtom diele zo série „Prístup niekdajšieho anarchistu k...“ sa dostávame do hlbín našej duše. Pointa je jednoduchá: čokoľvek, čo robíme, je ovplyvnené a obvykle i iniciované našimi presvedčeniami. Presvedčenia sú koreňmi našich činov. Ak napríklad v dieťati vypestujeme vieru v seba, vo svet, v iných, presvedčenie, že má zmysel sa učiť a tvrdo pracovať a že má zmysel pomáhať druhým, veľmi pravdepodobne sa bude mať v živote lepšie ako človek vychovaný s negatívnymi presvedčeniami. Ari to ilustruje citátom anarchistu Alexandra Berkmana: „Nedokážeš vypestovať ružu z kaktusového semienka.“ Nádej prináša pochopenie, že každý máme moc vybrať si presvedčenia, ktoré nás najlepšie privedú k životu, aký chceme žiť. Netreba zmeniť zlé správanie, treba zmeniť presvedčenia, aby sme zasadili iný koreňový systém. Túto základnú myšlienku Ari rozvíja a aplikuje na vedenie firmy. Ak je organizácia postavená na dobrých presvedčeniach, bude prekvitať. Ocenia to zamestnanci i zákazníci. Aký je recept na zmenu presvedčenia? Ako budovať optimistickú firmu, v ktorej ľudia veria, že treba dávať najlepší servis? Prečo by mal každý šéf venovať čas zaúčaniu nových zamestnancov do kultúry firmy? Ariho odpovede dávajú zmysel. A sú užitočné i pre našu krajinu, kde potrebujeme premeniť samonapĺňajúce sa negatívne presvedčenia, že na Slovensku je to tak, že korupcia tu je zakorenená nezvratne, že vzdelávanie sa nedá zmeniť, že čašníci tu nedokážu poskytovať dobrú obsluhu...

* * * *

Ari Weinzweig: Bottom Line Change

Konečne sa spojili všetky detaily. Toto nie je ďalšia zo série hrubých kníh A Lapsed Anarchist Approach, len jedna z jeho 50-stranových brožúrok alebo „pamfletov“, ako ich nazýva Ari Weinzweig. Po prečítaní všetkých jeho buchiel sa mi už o metóde „vizionovania“, ktorú používajú Zingermani, pomaly i snívalo. Napriek tomu, až v útlom pamflete Bottom Line Change je popísaný presný postup, ako napísanú víziu vo firme implementovať, ako pre ňu získať ostatných a ako s nimi meniť veci. Vyzerá to jednoducho a logicky, ako väčšina zingermanských postupov. Im na tom úspešne funguje celý biznis už roky a aj ja to chcem využívať pri manažmente organizácie. Ďakujem Moni Smolovej, že mi k narodeninám toto čerstvé tohtoročné Ariho dielko vybavila i s jeho venovaním.

* * *

Eric Ries: The Startup Way

Eric Ries spôsobil v roku 2011 vydaním svojej knihy The Lean Startup revolúciu. Samozrejme, startupy tu boli i pred ním, no on dal startupovému hnutiu svätú knihu. Z umenia spravil vedu. Zosumarizoval rigoróznu metodológiu, inšpirovanú japonskou Toyotou, ktorá pomáha začínajúcim podnikateľom budovať, testovať a meniť ich podnikateľské zámery lacno a rýchlo, čiže štíhlo, aby zvýšili pravdepodobnosť svojho úspechu. Len pred pár týždňami, na jeseň tohto roku, Ries vydal nadväzujúce dielo The Startup Way, ktorým chce spraviť prelom na opačnej strane biznisu: nielen u tých, ktorí sa modlia smerom k Silicon Valley, ale i u klasických korporátnych uctievačov Wall Streetu a dokonca aj vo veľkých štátnych programoch. Zhltol som ho za niekoľko dlhých večerov. Eric Ries strávil uplynulých pár rokov prácou pre jednu z najklasickejších a najväčších korporácií sveta General Electric (cca 300 tisíc zamestnancov) a pomohol v tomto molochu presadiť sviežu kultúru a dynamický prístup štíhlych startupov. Obrovské oddelenia sa transformovali na malé tímy, ktorým stačia na najedenie dve pizze, robustné biznis plány sa zmenili na sériu malých experimentov a postupné iterovanie produktov tak, aby priniesli čo najväčšiu hodnotu zákazníkom. Tieto zmeny takmer okamžite priniesli dramatické zníženie plytvania a urýchlenie a skvalitnenie vývoja produktov a služieb. Rovnaké šetrenie a zrýchlenie Ries presadil i v byrokratickej mašinérii Amerického imigračného úradu. Eric ponúka desiatky ďalších príkladov a plán ako na to. Je fascinujúce čítať, ako sa i najbyrokratickejšie hydry dajú skvalitniť, zefektívniť a prenastaviť zdravým podnikateľským prístupom. Pár vecí sme už odtiaľto hneď prevzali i do novej organizačnej štruktúry Pontisu. Kniha je dobrý zdroj pre volebný program strany, ktorú by som volil.

* * * * *

Paul Brest, Hal Harvey: Money well spent

Je dosť ľudí, ktorí darcovstvo berú len ako vec srdca. Zažil som pár polemík s inak múdrymi ľuďmi, ktorým sa nechcelo do filantropie púšťať manažment, meranie, stratégie. Zdalo sa im to ako prílišné špekulovanie a vzďaľovanie sa od základnej emócie pomôcť. Ako však argumentujú Paul Brest a Hal Harvey, filantropia častokrát zlyháva práve kvôli vágnym cieľom, slabej stratégii a chýbajúcej spätnej väzbe. Vždy máte obmedzené zdroje. Neplytvajte nimi. Založte svoj program nielen na nádeji, ale i na kvalitnej stratégii. Strategická filantropia zväčšuje dopad vynaložených darov. Áno, niektoré sľubné filantropické investície neuspejú. Je to rizikový kapitál spoločnosti, ktorý experimentuje s novými cestičkami pozitívnych zmien, pričom viaceré sa môžu ukázať ako slepé. Filantropi však môžu neuspieť hlúpo - keď sa dobre nepripravili a nemali stratégiu - alebo múdro. Spoľahnúť sa len na srdce je fajn pre osobné uspokojenie pri vianočnej charite. Ale nie je to spôsob, ako zmeniť svet a určite to nie je zodpovedný spôsob, ako používať dary niekoho iného. Potrebujeme ísť i nad rámec nadšenia a efektívne plánovať a efektívne realizovať, aby filantropia nezostala len dobre mienenou snahou, ktorá však neprináša reálny efekt. Veľmi často si v práci opakujeme mantru, že treba zväčšiť dopad vo filantropii. Čítal som k tomu viac kníh, no Money well spent patrí k tým najlepším, ktoré radia ako. 

* * *

Aldous Huxley: Prekrásny nový svet

Angličan Aldous Huxley napísal svoj najslávnejší román v roku 1932, teda 16 rokov predtým, ako Orwell vydal svoju 1984-ku. Tieto dve dystópie sa zvyknú často porovnávať. Orwell písal o budúcnosti v neslobode kvôli nástupu všemocnej tyranie, ktorá na teba všade dozerá. Huxley prorokuje hrozbu upadnutia do neslobody z iného dôvodu, tak, že dovádza do absolútna ľudský sklon k pôžitkárstvu, túžbu po konzume a stabilite. Prekrásny nový svet je založený na fordovskej automatizácii (Ford je tu naozaj označovaný za Boha a ľudia používajú nadávky „doforda“). Sociálna stabilita je konečným cieľom, kvôli čomu sa nielenže zakazuje pravda, ale cez genetické inžinierstvo („podmieňovanie“) sa v liahniach z fľašiek rodia rôzne štandardizované kasty bábätiek – od najvyššej kasty Alfa, ktorá si užíva čiastočnú slobodu a možnosť premýšľať, až po polodebilov kasty Epsilon, ktorí sú určení na rutinnú prácu. Aby sa nebúrili proti otroctvu, ľudia si môžu stanovenými spôsobmi bezuzdne ukájať svoje pudy narkotickými tabletkami, dotykovými filmami a spoločensky očakávaným voľným sexom od detstva. Majú však prikázané uniformovane myslieť, nesmú mať rodinu či naozaj milovať, lebo to všetko spôsobuje nestabilitu. Do tejto zregulovanej civilizácie príde zo zabudnutej rezervácie slobodný pán Divoch, ktorý spochybňuje základy „šťastnej“ diktatúry a privádza nás k otázke: Chceme naozaj slobodu alebo len šťastné otroctvo?

* * * *

Michal Hvorecký: Trol

Priznám sa, že nič od Michala som predtým nečítal, až kým som ho osobne nespoznal a nedostal som od neho túto jeho novú knižku. A uznávam, že to musím odteraz zmeniť a dobehnúť zameškané, píše výborne. Trol je tiež dystopickým románom, ale z celkom blízkej budúcnosti. Dôverne známe prvky reálií Bratislavy, zákulisie konšpiračných médií a platených internetových diskutérov vytvárajú pozadie pre napínavý príbeh čudnej dvojice, ktorá sa nechá pohltiť obludnou mašinériou, v ktorej sa stráca rozdiel medzi pravdou a alternatívnymi faktmi. Ak niekto berie internetové diskusie ešte stále čo i len trošku vážne, tento román ho z toho definitívne vylieči.

* * *

Arthur Koestler: Tma o polednách

Tma na poludnia je najznámejším románom pôvodom maďarsko-židovského spisovateľa, reálne však celoživotného svetobežníka, Arthura Koestlera. Začiatkom 30-tych rokoch 20. storočia sa nadchol pre marxizmus a stal sa komunistom. Po mnohých skúsenostiach z pobytov v Sovietskom zväze i zo španielskej občianskej vojny však už koncom 30-tych rokov z komunistickej myšlienky vytriezvel, zo strany vystúpil a stal sa jedným z najväčších ľavicových kritikov stalinizmu. V Tme na poludnia vykresľuje príbeh ľudového komisára Rubašova, ktorý je síce fiktívnou postavou, no verne spája reálne charaktery boľševikov, ako boli Zinovjev či Bucharin. Tí patrili k najvyšším predstaviteľom režimu, no Stalin ich postupne v moskovských procesoch v rokoch 1936-1938 necháva verejne zahanbiť a exemplárne popraviť. Román sa nepodobá na solženicinovské či šalamovovské opisy krutých podmienok v lágroch. Jeho desivé čaro spočíva v tom, ako nátlakové vyšetrovacie metódy dokázali i najpresvedčenejších ideológov a strojcov boľševickej revolúcie priviesť do súdnej siene kapitulovaných a „dobrovoľne“ sa priznávať k zrade komunizmu. Dialógy vyšetrovateľa Letkina a vyšetrovaného Rubašova sú tou najlepšou výpoveďou o podstate logiky totalitného vývoja, kedy starú gardu ideových otcov zakladateľov ich vlastná revolúcia sama požiera.

* * * *

Ivan Kadlečík: Iskra v studenej pahrebe

Túto knižku od majstra slova i ľudskosti z Pukanca mi dal priateľ Peťko Rusnák a som mu za to zaviazaný. Ak niekto tradične slovensky hundre, čo všetko tu nemáme, môžem mu teraz odpovedať: ale veď máme Kadlečíka. A cez neho môžeme objavovať Rúfusa, Mňačka, Hrúza, Jesenského, Mináča, Pastiera, Vilikovského, Dušeka, Mitanu... V dvojstranových besedniciach Ivan Kadlečík spomína, dumá, velebí, ale ešte častejšie i vzdychá – nad časmi zašlými a najmä dnešnými. No jeho kritika nie je útočná. Je ako kľudná hora, ktorá už mnoho zažila a veľa vie. Kadlečík, disident za komunistov i disident v demokracii, neprijíma moderný svet a ja jeho zovšeobecňujúce staromilectvo veľakrát nezdieľam. Ale je to nesúhlas láskavý, ktorý je vlastne čiastočným pritakaním a vďakou za postrehy a impulzy, obohacujúce náš protinázor o kontinuitu, kontext a uvedomenie si základných ľudských hodnôt.

* * * *

Milan Kundera: Zahradou těch, které mám rád

Môj vzťah ku Kunderovi je pomerne jasne vymedzený niekde medzi nekritickým obdivom a sklamaným povzdychom o šálke-kávy-nie-pre-mňa. Útla knižôčka esejí Zahradou těch, které mám rád ma znovu nachýlila k obdivovateľom. V troch esejach písaných v rozmedzí 20 rokov sa Kundera venuje obhajobe, ba priam óde, na umenie románu a sprevádza nás postrehmi o autoroch, ktorí ho v živote silno ovplyvnili. Toľko dobrých tipov na ďalšie čítanie: Anatole France, Rabelais, Malaparte, Fuentes, Škvorecký, Linhartová, Danilo Kiš, Musil, Groch, Gombrowicz... Kundera má neskutočne široký rozhľad a zároveň kritický ponor, čo niekedy spolu môže vyznievať až povýšenecky (francúzska škola). Našťastie, arogantnosť prebíja až prekvapivo otvorený priamočiary humanizmus.

* * * *

Monika Kompaníková: Piata loď

Mal som ju v poličke už dlhšie. Ale až tohtoročná premiéra jej filmovej verzie ma inšpirovala prečítať si ju ešte pred návštevou kina. Nakoniec dobre hodnotím knihu i film. Sú mi blízke viacerými osobnými prepojeniami. Hlavná hrdinka Jarka má 12 rokov rovnako ako môj najstarší syn. Jarka však musela predčasne dospieť, lebo žije v rodine bez otca, s neurotickou matkou, vyšinutou babkou a v čudnej atmosfére konca komunizmu, kedy som bol dieťaťom i ja. Útočisko pred svetom nachádza v záhradnom domčeku medzi vinohradmi nad Bratislavou – v miestach, kam chodievam pravidelne behávať. Tam, do svojho azylu, priváža kočík s dvomi bábätkami, ktorý našla opustený na neďalekej vlakovej stanici a následne i šikanovaného kamaráta - prváčika. Táto dejová zápletka je rámcom pre vyjadrenie túžby človeka po skutočných medziľudských vzťahoch a presvedčivým opisom, keď fungujú a keď nefungujú. Monika Kompaníková to majstrovsky zvládla.

* * *

Juraj Červenák: séria Stein a Barbarič

Občas máte potrebu si len tak oddýchnuť a zabaviť sa. Už sa vám nechce ani učiť, ani lúštiť ťažké sociálne drámy. Kapelka Madness mala slogan „Fuck of art, let´s dance“. Pre knihomoľov ponúkam obmenu „... let´s read historical fiction.“ Veď i knižný oddych môže byť kvalitný. Konečne i u nás sa vypracoval autor, ktorý žáner historickej fikcie, čiže vymyslený román ukotvený na reálnych historických základoch, zvláda. Juraj Červenák vystaval (zatiaľ) päťdielnu detektívnu sériu samostatných príbehov z konca 16. storočia, v ktorých drsný a cynický kapitán Stein, sympatickejší, jednoduchší a požívačný notár Barbarič a kruto verný sluha Jaroš riešia rôzne dobové kriminálne prípady. Čítal som z nej tri knihy. Sériu otvára Mŕtvy na pekelnom vrchu v atraktívnom prostredí Banskej Štiavnice, ktorá práve čelí obavám z tlaku nie tak vzdialených osmanských Turkov. Historické opisy môjho obľúbeného mesta ma bavili rovnako ako i trošku prekorenený bulvárny príbeh, kde nechýbajú vraždy, krv, mučenie, humor, ľahko šteklivé scény či homosexuálny vzťah. Pokračovania z prostredia Bratislavy a Prahy som ešte v rukách nemal. Ďalšia kniha Diabol v zrkadle sa odohráva vo Viedni. Na pozadí akčného príbehu čitateľ spoznáva i komplikované náboženské pomery v monarchii a ilustrácie krutej rekatolizácie. Zatiaľ poslednú časť Vlk a dýka, odohrávajúcu sa na hrade Sitno, hodnotím ako najlepšiu – no rozprával som i s fanúšikmi, ktorí to videli naopak. V nej je sólo detektívom len starý mládenec notár Barbarič, ktorý bol doteraz skôr v roli prostoduchejšieho Watsona. V sitnianskom románe už podľa mňa Juraj Červenák úplne ovládol dramaturgiu detektívneho žánru a majstrovsky napína struny čitateľovej zvedavosti. Šťastnou náhodou sa mi podarilo knihu čítať v čase, kedy som na Sitno znovu vybehol. Odporúčam, zážitok bude ešte silnejší.

* * *