„Dobrý deň, ja som Maroš Sloboda, som optik a budem vám robiť tie okuliare, ktoré vám predpísal očný lekár.“ „Jéj, to ste vy? To vám budem veľmi vďačná,“ hovorí pani vstávajúc z postele. Optik sa na ňu skúmavo pozerá. „Ukážte sa, chcem, aby vám sedeli čo najlepšie... Aha, spravím vám ich také menšie, nech vám nepadajú.“ „A kedy ich budem mať hotové?“ „Tak do týždňa, dvoch.“
Pre kriminoviny to asi nie je zaujímavá správa, ale aj medzi nami žijú neviditeľní hrdinovia, ktorí ticho a mimo kamier robia každý deň veľké činy.
O Marošovi som písal pred šiestimi rokmi. Tento Bratislavčan, ktorý pracuje v optike v Dunajskej Strede, mal raz k dispozícii 75 starších okuliarov v dobrom stave. To ho inšpirovalo začať brúsiť okuliare na mieru pre bezdomovcov so zlým zrakom. Spojil sa s organizáciou Depaul Slovensko a v ďalších rokoch pro bono (pre dobrú vec, zdarma) vyrobil okuliare všetkým, ktorí to potrebovali, kým zásobu neminul.
Keď som ho nedávno stretol, zistil som, že jeho príbeh neskončil. Maroš stále zdarma vyrába dioptrické okuliare pre ľudí na dne. Hovorí o tom skromne, akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete a teší ho môj záujem navštíviť s ním útulok.
Ďalší a ďalší ľudia v životnej núdzi potrebujú zlepšiť zrak, aby si vedeli rozoznať lieky či len tak prečítať knihu alebo vylúštiť krížovku. Cena najlacnejších klasických okuliarov s najjednoduchšími šošovkami na mieru však začína niekde od 50 eur. „Ak sa podarí človeku bez domova získať dávku v hmotnej núdzi, príspevok na bývanie i príspevok na PN-ku, má mesačne k dispozícii cca. 150 eur, z čoho musí pokryť všetky svoje životné náklady,“ dozvedám sa od Ľubky Šefčíkovej z Útulku sv. Lujzy de Marillac v Bratislave. Na výrobu okuliarov mu už teda nezostáva nič. Bezvýchodiskovú situáciu zachraňuje v rámci svojich možností Maroš. Firma, kde pracuje, kúpi rámy i sklá a Maroš ich vo voľnom čase na mieru brúsi. Keď sú okuliare hotové, osobne ich odnesie novému majiteľovi. „Niekedy spravím mesačne jedny okuliare, no teší ma, keď sa podaria i dvoje či troje.“
Marošov kamarát, optometrista Rado, ktorý s ním za bezdomovcami voľakedy obetavo chodieval a predpisoval im vhodné dioptrie, sa už tejto aktivite nestíha venovať. Ľudia bez domova si musia teda dioptrie dávať predpisovať u bežných očných lekárov. To je boj sám o sebe, väčšina lekárov má obvykle problém ošetriť bezdomovca. Niekedy kvôli spustnutému zjavu, niekedy kvôli chýbajúcej kartičke poistenca. V ústrety našťastie vychádza najmä nemocnica Milosrdní bratia, ale i pár ďalších. Optometrista tu týmto pacientom odborne vyšetrí zrak a dá im recept. Z útulku potom pošlú SMS-ku dobrovoľníkovi Marošovi, ktorý si po recept osobne príde – a pokračovanie už poznáte.
Počas týchto šiestich rokov Maroš vyrobil zhruba stodvadsať okuliarov. Stodvadsiatim ľuďom doslova zmenil život. Ticho, skromne a vo svojom voľnom čase. Maroš o sebe nechce verejne hovoriť. Ja si však myslím, že o takýchto ľuďoch treba vedieť. Sú pre nás všetkých veľmi dôležití. Francúzi majú silný fiktívny príbeh o mužovi, ktorý sadil stromy. Vytrvalo, obetavo, potichu, z presvedčenia. My máme skutočný príbeh muža, ktorý vracia bezdomovcom zrak.
Pavel Hrica
P. S. Poznáte aj vy vo svojom okolí podobných ľudí? Povedzte nám o nich, sú to príbehy hodné šírenia.
