Neustále sa lúčime s niekým vzácnym. Nevieš dňa ani hodiny. Ten šok si vysvetľujem tým, že Martin Filko pre mnoho ľudí znamenal dôležitú časť mozaiky lepšej budúcnosti tejto krajiny. V mojej idealizovanej predstave slovenská demokracia nevyhnutne potrebuje čestných a múdrych ľudí z troch táborov okolo stredu: silných umiernených konzervatívcov, silných umiernených liberálov a silných umiernených sociálnych demokratov. A Martin tvoril podstatný fragment tejto skladačky. Akoby sa jeho zmiznutím tá rovnováha rozsypala.
Mnoho ľudí ho poznalo lepšie ako ja. Ich reflexie sú podstatné a čakám na ne. Každé spoločenstvo potrebuje čerpať z posolstiev múdrych ľudí, ktorí z neho vyrástli. Kým prídu, chcem i ja sprostredkovať ako poznámku pod čiarou pár odkazov, ktoré sa Martin snažil presadzovať v kruhoch, kde sa pohybujem.
S Martinom sme sa viac spoznávali len v uplynulých možno troch rokoch. Ako jeden zo zástupcov neziskoviek som bojoval o záchranu 2 % z dane pre verejno-prospešné aktivity. Stretnutia so štátnymi predstaviteľmi – špeciálne tými za SMER – boli roky klasickou zákopovou vojnou, kde jedna strana neverila druhej a po rôznych tlakoch sa v najlepšom prípade podarilo v poslednej chvíli vyjednať aspoň „kompromis“ v podobe udržania status quo pre ďalší rok. Zrazu však do hry vstúpil nejaký Filko z Inštitútu finančnej politiky. Nestraník, vysoký úradník, ktorý robí pre Kažimíra, ale predtým i pre Radičovú. Jeho prvé publikované argumenty k asignácii dane nám síce nerezonovali, ale konečne z nich aspoň bola cítiť snaha rozmýšľať a formulovať vecné stanoviská. Hovorili sme si: s tým chlapíkom sa musíme stretnúť a predebatovať si to osobne. Tak som ho kontaktoval.
Takmer ma omráčilo, keď som od Martina dostal otázku v úplne inej oblasti, či by sme vedeli poradiť analytikom z IFP nejaký projekt, kde by mohli poskytnúť pro bono poradenstvo v nejakej prospešnej a mimoriadne ťažkej téme. Wow, hovoril som si. Firmy tu už pár rokov rozvíjajú firemné dobrovoľníctvo a pro bono služby. Ale štátni úradníci? A takto odvážne? No, som naozaj zvedavý... Martinov argument znel až slniečkársky: cíti, že jeho ľuďom v kontakte s drsnou politickou realitou na ministerstve hrubnú charaktery a jeho tím potrebuje riešením nejakej verejno-prospešnej výzvy zvýšiť morálku. Ok, dobre, vyskúšajme si ich. Ponúkli sme mu najnepopulárnejšie sociálne témy, ktoré si dokážu vybrať len tí najodvážnejší donori: (1) bezdomovcov, (2) Rómov a (3) narkomanov. Odpoveď prišla o pár dní: vyberáme si drogy :). Tak do riešenia tohto problému sa nechce ísť snáď nikomu.
Skrátim to: niekoľko mesiacov sa v zasadačke našej Nadácie Pontis analytici štátneho Inštitútu finančnej politiky stretávali a diskutovali a hľadali všetky súvislosti a náklady a počítali, až nakoniec vypočítali, že investícia do streetworku, aký robí napríklad organizácia Odysesus pri sociálnej práci s ľuďmi závislými na drogách (výmena striekačiek atď.), má pre spoločnosť len z finančného hľadiska trojnásobne vyšší prínos, ako sú vynaložené náklady a chráni nás pred množstvom rizík. Tento výpočet od oficiálnych autorít znamenal pre Odyseus zásadný vyjednávací argument pri obhajobe ich práce.
Príbeh asignácie dane tiež skrátim: vďaka mnohým stretnutiam s Filkom, hodinovým debatám pri večeriach, ktoré by sme si s inými štátnymi úradníkmi asi nevedeli predstaviť a hlavne by nám ich neboli ochotní venovať, jeho počúvaniu, premýšľaniu, prehodnocovaniu vlastných názorov a vplyvu na ministra financií sa po dlhých rokoch podarilo celý systém asignácie natrvalo zastabilizovať. Veľká vec. Vďaka Martinovi Filkovi.
S Martinom som ešte následne dobrovoľníčil na Našom Meste a pozval som ho na niekoľko verejných diskusií pred veľkým publikom. Po diskusii na festivale Pohoda sme si spolu sadli na pivo a po tejto debate som si bol už 100 %-ne istý, že aj keď tento človek robí pre Ficovu vládu, je to „úradník“, akých by sme tu potrebovali klonovať a vďaka ktorým to tu aj napriek oligarchizácii krajiny ešte funguje. Mimochodom, Martin tvrdil, že téma únosu štátu je ťažká a dôležitá a treba sa jej venovať.
Zo všetkých týchto stretnutí a verejných diskusií chcem vytiahnuť tri zásadné myšlienky, ktoré Martin Filko častokrát zdôrazňoval a neustále sa k nim v našich debatách vracal.
Štát potrebuje sociálnych inovátorov. Znie to až trošku idealisticky a naivne, ale Martin ako umiernený ľavičiar do špiku kostí veril tomu, že múdri, šikovní a čestní ľudia s „drive-om“ by mali ísť robiť do štátnej správy a meniť ju zvnútra. Tvrdil, že práve to je pre ich schopnosti ideálne prostredie, kde môžu dosiahnuť najväčší dopad a výsledky pre spoločnosť. Oponoval som mu, že on je asi jeden z mála, ktorí to neprajné, nepružné a korupčné ovzdušie pod politickým vplyvom dokážu ustáť a že sociálni inovátori majú viac možností v neziskovkách či startupoch, ale nesúhlasil so mnou. Hovoril, že práve štátna správa je výzva pre tých skutočných change-makerov. A sám im skvelé podmienky vytváral. Atmosféru a pozitívnu energiu, ktoré boli z IFP cítiť, by si nestranný pozorovateľ kľudne pomýlil s nejakou progresívnou inovatívnou technologickou firmou.
Transparentnosť je extrémne prínosná. Martin bol nadšeným fanúšikom zákona o verejnom prístupe k informáciám a zverejňovania zmlúv, ktoré dobre fungujúca štátna správa má robiť; zasadil sa o povinné zverejňovanie účtovných závierok firiem, ktoré ani vo svete zďaleka nie je bežné; a presadzoval i povinnú transparentnosť neziskoviek, kde sme sa o detailoch bavili. Nie všetci kamaráti z firiem i neziskoviek s týmto súhlasia, ale ja som Martinovi rozumel, keď sa odvolával na behaviorálne zistenia, podľa ktorých verejný dohľad núti aktérov robiť veci lepšie. Áno, súhlas.
Ide o hodnotu za peniaze. Toto bola Martinova srdcovka, ktorú chcel presadiť aj do programového vyhlásenia novej vlády a na ktorej makal v poslednom období. Štát by mal podľa tejto koncepcie platiť analytikov vo všetkých rezortoch, ktorí by pred schvaľovaním akéhokoľvek väčšieho verejného výdavku alebo politiky prerátali rôzne alternatívy i s finančnými i nefinančnými dopadmi, čo by pomohlo racionalizovať verejnú diskusiu a vytváralo tlak na efektívne rozhodnutia politikov. Skvelá a potrebná iniciatíva. Uvidíme, ako sa ďalej bude vyvíjať bez neho.
Martin zrazu nečakane zmizol v Dunaji. Čo, došľaka? Tento človek mal predsa ešte zásadne spoluformovať smerovanie tejto krajiny. Možno by bol kľúčovým úradníkom, možno budúcim ministrom, možno politickým lídrom v nejakej slušnejšej budúcej zostave, možno jedným z hlavných hlasov vo verejnej diskusii... Bol čerstvým spestrením, ktoré sme chceli vnímať a počuť v tom buď šedom alebo až príliš krikľavom panoptiku, ktoré nám momentálne hrá svoje divadlo. Chce sa mi plakať, že tu tento triezvy a múdry hlas bude chýbať, aj keby som s ním asi občas nesúhlasil. Jeho odkazy však v tej studenej, smutnej rieke neodplávali a je na nás, čo s nimi ďalej spravíme.
Pavel Hrica
Autor je programový riaditeľ Nadácie Pontis
Ďalšie články autora:
Kde je skutočný problém a ako z mizérie von
Ako rozriediť fašistický koktail alebo prečo Antifa nie je riešenie
