Na svojom pracovnom stole mám položenú ceduľku s citátom od Malcolma Forbesa: „Najväčšou chybou v živote je neskúsiť živiť sa tým, z čoho máte najväčšie potešenie.“ Tejto myšlienke zasvätím dnešnú chvíľku prokrastinácie a napíšem môj prvý blog.
V Pontise mám na starosti rozvoj expertného dobrovoľníctva a napriek iným zaujímavým nadačným projektom, niet pochýb, že s agendou pro bono sme si súdené. Vyjadrenia neziskoviek a dopad riešení pro bono odborníkov sú pre mňa úžasnou motiváciou. Čo ma však najviac poháňa, sú nadšené reakcie, napríklad odpoveď Silvie Belovičovej, partnerky kancelárie Squire Patton Boggs, na moju otázku, ako sa cíti bezprostredne po získaní čestného uznania Via Bona Slovakia za dosiahnutie systémovej zmeny v procese oddlženia a osobného konkurzu: „Super. Čakám, kedy nám už vymyslíte ďalší projekt“. Ešte sa nemohla stihnúť „dotešiť“ z projektu, na ktorom pracovala vyše dvoch rokov a už rozmýšľala, kde inde bude zas pomáhať. Ja som nadšená.
Dnes som čítala článok o právnikovi, ktorý si po uzatvorení ďalšieho £50 miliónového kontraktu uvedomil, že ho už osobné úspechy nenapĺňajú. Namiesto toho sa sám seba pýtal, aký prínos má jeho práca pre spoločnosť. Rozhodol sa vzdať sa šesťcifernej sumy na svojej výplatnej páske v prestížnej advokátskej kancelárii a stal sa riaditeľom strednej školy v jednej z najchudobnejších štvrtí vo Veľkej Británii. Tento rok zmaturovali jeho prví študenti. Z celkového počtu 200 maturantov sa 190-ti z nich dostali na popredné britské vysoké školy, čo predstavuje 95 percentnú úspešnosť. Očakávaný rozdiel v celoživotných zárobkoch týchto absolventov oproti ich rovesníkom bez vysokoškolského vzdelania predstavuje vyše £200 000, a to je len kvantitatívny ukazovateľ[1]. Ktovie, aký dopad bude mať kvalita vzdelania, ktorú priamo ovplyvnil tento jeden človek na hodnoty, ciele a vzťah k spoločnosti týchto študentov.
Každý ma blízko k niečomu inému. Niekto ku charite alebo k vzdelávaniu, iný k financiám alebo právu. Je úžasné, keď dokážeme spojiť to, v čom sme dobrí, s tým, čo nám dáva zmysel. Pro bono dáva túto možnosť každému z nás a ja sa cítim neskutočne „lucky“, že môžem vo svojej práci vytvárať viac takýchto možností a parazitovať na radosti tých borcov, čo ju využijú.
Urobiť si zo svojej práce „najväčšie potešenie“ nemusí byť vôbec také ťažké, ako sa zdá. Ľudí, čo potrebujú pomôcť alebo poradiť je naozaj veľa. Nabudúce, keď si prečítate o zaujímavej iniciatíve alebo vám kamarát bude rozprávať o svojom probléme, zamyslite sa ešte raz, či mu naozaj neviete nejako poradiť. Pomáhať je celkom návyková činnosť a vďaka bohu po nej bude vždy dopyt.
Barbora Pálešová, programová koordinátorka Nadácie Pontis
[1] https://www.gov.uk/government/news/university-brings-massive-boost-to-earnings-and-economy
