Podozrenia z nezákonných sterilizácií rómskych žien sa Slovenska držia ako tieň. Aj keď táto téma u nás už neplní prvé stránky novín, pozornosť jej stále venujú prakticky všetky medzinárodné inštitúcie dohliadajúce na dodržiavanie ľudských práv vo svete. Znova a znova konfrontujú našu vládu, kladú otázky, vyjadrujú znepokojenie. Existujú pre to dva hlavné dôvody. Nezákonné sterilizácie osôb etnických či iných menšín majú svoje viaceré historické paralely, a to napríklad aj v politike nacistického Nemecka a môžu byť ľahko spájané až s úsilím o genocídu. Akékoľvek podozrenia z obdobného konania preto vníma dnešné demokratické spoločenstvo štátov vo svete veľmi citlivo. A zároveň platí, že Slovensko dosiaľ stále neurobilo všetko pre to, aby podrobne preskúmalo, ako to so sterilizáciami rómskych žien v minulosti u nás vlastne bolo. Niekoľko poškodených žien sa pritom v ostatných rokoch domohlo spravodlivosti na medzinárodných súdoch, čo len zahraničie utvrdilo v tom, že tento problém mal reálny základ.
Téma sterilizácií rómskych žien na Slovensku je predovšetkým príbehom viacerých rómskych žien, ktoré bojovali za svoje práva. Dlhé roky sa odohrával v našich slovenských dobre známych reáliách – na polícii, ktorá nevyšetruje tak, ako by mala, na pomaly a slabo fungujúcich súdoch, aj u vládnych politikov a političiek, ktorí ľudské práva menšín často prehliadajú. Neskôr sa však posunul inam. Právnu podporu poškodeným rómskym ženám poskytovala práve naša mimovládna organizácia. O čom tento príbeh bol a čo je potrebné urobiť, aby sa konečne uzavrel?
Disent na strane rómskych žien
Bez ochrany práv menšín niet demokracie. Naopak, nedemokratické režimy práva menšín spravidla prehliadajú. Preto neprekvapí, že postaveniu Rómov a Rómok v bývalom komunistickom Československu sa vo svojich vyhláseniach venoval vtedajší disent. Charta 77, ako občianska iniciatíva proti vtedajšiemu režimu, upozornila na viaceré prejavy ich diskriminácie z tohto obdobia. Poukázala pritom aj na podozrenia z možných násilných sterilizácií, ktorým mohli rómske ženy čeliť. Vtedajšia legislatíva rómske ženy k sterilizácii motivovala vyplácaním finančných príspevkov, čo chartisti a chartistky kritizovali. Vyslovili obavy z toho, že štátne úrady môžu rómske ženy k sterilizáciám cielene presviedčať a že štátna moc takéto konanie podporuje. Faktom bolo, že podiel rómskych žien, ktoré tento zákrok podstupovali, bol v časoch komunizmu naozaj nepomerne vyšší, ako u žien z väčšinovej spoločnosti.
Tesne po revolúcii, v januári 1990, Charta 77 svoju kritiku vystupňovala v ďalšom dokumente, kde okrem iného vyslovila tvrdenie, že politika podpory sterilizácii rómskych žien bola rasovo motivovaná. V tomto období začali o politike sterilizácií informovať aj medzinárodné ľudskoprávne organizácie, ako je Human Rights Watch.
Na Slovensku diskusiu o tejto otázke podnietila o jedno desaťročie neskôr hlavne správa z monitoringu s názvom „Telo a duša“ - násilné sterilizácie a útoky na reprodukčnú slobodu Rómov na Slovensku, ktorú sme vydali spoločne s medzinárodnou organizáciou Centrum pre reprodukčné práva v roku 2003. A zdokumentované prípady násilných sterilizácií sa už netýkali len obdobia komunizmu.
Svedectvá žien
"Mala som hrozné bolesti ale nedostala som žiadne tabletky, žiadnu injekciu. Neskôr prišli lekári a odviezli ma na operačnú sálu a tam mi dali anestéziu. Keď som zaspávala, prišla sestra a vzala mi ruku do svojej a niečo s ňou podpísala... Bola som ospalá a unavená. Keď ma prepustili z nemocnice, povedali mi iba to, že už nebudem mať viac deti."
Agáta, 28, Svinia. Výňatok z rozhovoru, správa Telo a Duša, strana 53.
Závery našej správy boli založené na 140 rozhovoroch uskutočnených s rómskymi ženami zo sociálne vylúčených lokalít východného Slovenska, ktoré boli sterilizované alebo o tom mali dôvodné podozrenie. Vo vyše stovke prípadov išlo o ženy, ktoré mohli byť sterilizované až po páde komunizmu. Z tohto počtu bola asi polovica žien sterilizovaná počas pôrodu cisárskym rezom a boli - podľa ich výpovedí - donútené so zákrokom súhlasiť alebo ich zdravotnícky personál o sterilizácii informoval až neskôr, po jej vykonaní. Druhá polovica mala podozrenie, že mohli byť sterilizované, pretože už dlhšie nemohli počať a na vykonanie sterilizácie rovnako neposkytli súhlas. Len malá časť sterilizovaných rómskych žien, s ktorými boli uskutočnené rozhovory, zákrok podstúpila na vlastnú žiadosť a bola o ňom dostatočne informovaná.
Vydanie správy vyvolalo búrlivé reakcie vtedajších politických predstaviteľov, lekárskej obce aj širokej verejnosti. Informácie o nútených sterilizáciách množstva rómskych žien bez ich informovaného súhlasu boli zo strany vládnej moci vnímané ako očierňovanie, ktoré mohlo sťažiť náš vstup do Európskej únie. Zdokumentovaným podozreniam isté obdobie venovalo pozornosť ministerstvo zdravotníctva aj orgány činné v trestnom konaní, no vyšetrovania z ich strany boli povrchné a neviedli k ničomu konkrétnemu. Poškodeným ženám, ktoré sa chceli domôcť svojich práv, nezostávalo nič iné, ako sa obrátiť na súdy.
Z Prešova až do Štrasburgu
„Sterilizácia ťažko zasiahla do fyzickej integrity sťažovateľky, pretože bola zbavená jej reprodukčných schopností... Spôsob, akým sa personál nemocnice choval bol paternalistický, pretože v praxi neboli sťažovateľke ponúknuté žiadne možnosti, iba to, aby súhlasila s procedúrou, ktorú lekári považovali za vhodnú... Personál tvrdo ignoroval právo na osobnú autonómiu a možnosť voľby."
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
v prípade V.C. proti Slovensku z novembra 2011, odsek 114 - 116.
Na civilných súdoch museli rómske ženy porušenie zákona zo strany nemocničného personálu preukázať. A ten im to nijako neuľahčoval. Viaceré mali dokonca ťažkosti dostať sa k svojim zdravotným dokumentáciám, ktoré boli základom pre dokazovanie, a urobiť si z nich fotokópie. Slovenské súdy ich právo na úplný prístup do zdravotných dokumentácií odignorovali a za pravdu im dal až Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý v roku 2009 rozhodol o tom, že nahliadnutie do vlastnej zdravotnej dokumentácie a zhotovenie kópií z nej nemožno nikomu odoprieť a rozhodol o porušení ich garantovaného práva na súkromný život. Bolo to prvé veľké víťazstvo, ktoré rómske ženy v Štrasburgu vybojovali. Tie ďalšie, týkajúce sa bezprostredne vykonávaných sterilizácii, už na seba nedali dlho čakať.
V rokoch 2011 – 2012 rozhodol Európsky súd v troch samostatných prípadoch v prospech niekoľkých rómskych žien pre sterilizáciu, ktorá im bola vykonaná bez ich informovaného súhlasu. Konštatoval, že vykonaným zákrokom bolo porušené ich právo na ochranu pred neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním, ako aj právo na ochranu súkromného a rodinného života a nariadil slovenskej vláde, aby ich odškodnila. Odmietol pritom jej hlavný argument, že sterilizácie boli v daných prípadoch vykonané za účelom údajnej záchrany života rómskych žien počas pôrodu. Súd v Štrasburgu pomenoval pochybenia nemocničného personálu pri vykonávaní sterilizácie, aj keď napokon neposudzoval, či nezákonné konanie voči rómskym ženám bolo alebo nebolo rasovo motivované.
Vláda a jej strohé vyjadrenia
"Rozhodnutia [Európskeho súdu] sú pre národné inštitúcie dôležitou referenciou pri posudzovaní sťažností žien, ktoré žiadajú o náhradu z dôvodu nedostatkov pri vykonávaní sterilizácie..."
Tretia periodická správa vlády SR k Výboru OSN
proti mučeniu z novembra 2013, odsek 68.
Postoj vládnych inštitúcií k podozreniam v tejto oblasti zreteľne ovplyvnili súdne rozhodnutia zo Štrasburgu. Pred nimi akékoľvek pochybenia v zásade popierali. Poukazovali tiež na to, že v roku 2005 bol prijatý zákon o zdravotnej starostlivosti, ktorý vymedzil pravidlá o poskytovaní informovaného súhlasu s lekárskymi zákrokmi, čo by malo prípadným problémom do budúcna zabrániť.
Po súdnych rozhodnutiach vládne inštitúcie vo všeobecnosti komunikovali, že v individuálnych prípadoch v minulosti mohlo dôjsť k nezákonným sterilizáciám, a to v dôsledku nedostatočnej legislatívy z minulosti alebo individuálnym pochybením nemocničného personálu. Ženy, ktoré sa mohli cítiť poškodené, vládne inštitúcie odkazovali na políciu a súdy, kam sa môžu domáhať ochrany aj odškodnenia. Tento ich postoj pretrváva dodnes.
Zostáva posledný krok
Víťazstvá sterilizovaných rómskych žien, ktoré sa po rokoch domohli pravdy na súde, zaiste nechytia za srdce každého. Treba však povedať, že ich individuálne úsilie malo v konečnom dôsledku pozitívny dopad na ochranu ľudských práv v celej spoločnosti. Pritiahlo pozornosť politikov a političiek k otázke informovaného súhlasu s lekárskymi zákrokmi a prispelo k už spomínaným pozitívnym legislatívnym zmenám v tejto oblasti. Okrem toho svojím spôsobom nastavilo zrkadlo existujúcim vzťahom medzi pacientmi a pacientkami, a lekárskou obcou pri vykonávaní lekárskych zákrokov. Poukázalo na to, že lekárska obec u nás má tendenciu pristupovať k pacientom a pacientkam príliš paternalisticky - nedáva dostatočný dôraz na poskytovanie informácií o navrhovaných lekárskych zákrokoch a nerešpektuje dostatočne právo na slobodnú voľbu, ktoré všetci máme. A v tomto smere stále existujú veľké rezervy.
Pred troma týždňami zverejnil Výbor OSN pre ľudské práva svoje aktuálne odporúčania pre Slovensko. Našu vládu v nich vyzval k tomu, aby konečne prevzala zodpovednosť za vyšetrenie praxe násilných sterilizácií, pre tento účel zriadila nezávislý orgán a odškodnila všetky ženy, ktoré mohli byť touto praxou zasiahnuté.
Bol by to z môjho pohľadu zmysluplný a dôležitý krok, ktorý by otázku násilných sterilizácii rómskych žien z minulosti pomohol uzavrieť. Tento spôsob zabezpečenia spravodlivosti pre poškodené ženy by bol rýchlejší a efektívnejší ako dlhé súdne konania, ktoré bežia aj dnes. Navyše, polícia a súdy zo svojej podstaty rozhodujú o individuálnych prípadoch a nedokážu nijako priblížiť, aký rozsah a charakter táto prax v minulosti naozaj mala. Podobným spôsobom sa s nútenými sterilizáciami žien etnických či iných menšín vyrovnávali aj iné demokratické krajiny ako Švédsko, Nórsko či Švajčiarsko.
Mám obavy, že dôvody, prečo tento návrh nezmietnuť zo stola, nebudú pre dnešnú vládnu garnitúru obzvlášť presvedčivé. No žijeme v demokracii. Medzinárodné právo by pre nás nemalo byť len zdrapom papiera a ochrana ľudských práv menšín len frázou, ktorú sme si napísali do ústavy. Morálny apel chartistov a chartistiek, ktorí na toto závažné porušovanie ľudských práv v minulosti upozornili, sa nestratil a je stále prítomný. Vyšetrenie násilných sterilizácii a odškodnenie poškodených žien je o hodnotách, ktoré definujú demokraciu ako takú.
Štefan Ivanco
Poradňa pre občianske a ľudské práva
Páčil sa vám tento článok?
