Som rómska aktivistka, ktorej veľmi prekáža, keď sa s ľuďmi zaobchádza horšie kvôli ich inej farbe pleti. Pracujem v Poradni pre občianske a ľudské práva a chcela by som sa s vami podeliť o môj príbeh s diskrimináciou, ktorú som zažila počas jedného z mojich bežných pracovných dní. Ani s odstupom času sa mi na to nespomína najlepšie.
Počas minulej zimy sme sa vybrali s bývalým kolegom Marcelom na ľudskoprávny monitoring do rómskej komunity v obci Čaňa. Asi dve hodiny sme sa vonku rozprávali s ľuďmi, ktorí nám hovorili o tom, s akými predsudkami a neprávosťami sa stretávajú oni a ich deti. Mňa aj Marcela okrem iného zaujímalo, či ich púšťajú do miestnych krčiem, barov a reštaurácii. Ľudia nám povedali, že do krčiem ich púšťajú a na reštaurácie peniaze nemajú.
Máte klubové karty?
Keďže sme boli s Marcelom premrznutí, rozhodli sme sa zájsť na čaj a trocha sa zohriať do miestneho baru. Vnútri bolo malo ľudí, skôr starší, ktorí sedeli pri pive. Vyzliekli sme si kabáty a sadli sme si. Nikto si nás nevšímal a tak sme si povedali, že bar je asi bez obsluhy. Marcel, ktorý je samozrejme džentlmen, šiel k baru za čašníčkou a pýtal dvakrát čaj. Čašníčka už dávala vodu do kanvice a zapla ju. Vtom sa lepšie pozrela na Marcela a asi si nebola istá, či je Róm. Preto vyšla spoza pultu pozrieť sa aj na mňa, no videla ma len zozadu. Potom sa vrátila a pýtala sa Marcela: “Máte klubové karty?" Marcel sa jej spýtal: „Aké klubové karty?“ Čašníčka mu na to odpovedala, že „tento bar je na klubové karty a je to napísané aj na vchodových dverách.“
Vedeli sme, že klubové karty sú výhovorka, ktorú žiaľ niektoré podniky na východnom Slovensku stále používajú k tomu, aby sa zbavili rómskych zákazníkov. Vedeli sme tiež, že čašníčka konala nezákonne a ako môžeme v takejto veci postupovať. Bez hádok, ale v hanbe a v potupe sme bez slov odišli. Pred vchodom sme sa ešte zastavili a pozreli sa, či majú naozaj na dverách napísané, že vstup je len na klubovú kartu. Ten nápis tam bol, len my sme si ho pred vstupom nevšimli.
Poníženie
Po ceste domov sme sa s Marcelom rozprávali o našich pocitoch. Ako by ste sa v našej koži cítili vy?
Marcel vedel, že to je moja prvá skúsenosť s diskrimináciou a preto sa ma opýtal: Ako sa cítiš? Aké máš z toho pocity? Odpovedala som mu: „Cítim sa hrozne, ponížene, zahanbene, ale aj nahnevane, od zlosti by som kričala na celý svet, že ako je toto možné a prečo sa to v našej krajine deje.“ Marcelovi som dala tú istú otázku ako on mne, aj keď som vedela, že on už podobnú situáciu zažil. Odpovedal mi: „Cítim sa tak, ako keď som to zažil prvýkrát - ponížene, zahanbene, nahnevane ale tiež veľmi zlostne. Asi ešte zlostnejšie než to bolo prvýkrát. Tiež sme si hovorili, ako je to možné v 21. storočí zaobchádzať s nami Rómami ako so zvermi. Veď aj my sme len ľudia ako každý iný. Rozprávali sme sa aj o tom, čo sme sa ešte mohli čašníčky opýtať. Napríklad, ak by sme takú klubovú kartu chceli, ako sa dá získať, koľko stojí a podobne. S Marcelom sme sa dohodli, že to na druhý deň povieme v práci a že to nechceme nechať len tak.
Kontrola s obchodnou inšpekciou
Na druhý deň v práci som všetko porozprávala kolegyniam a kolegovi, ktorí sa ma pýtali, či by sme s tým chceli niečo robiť. Povedala som, že som sa s Marcelom dohodla, že to chceme riešiť a sme ochotní tam zájsť aj so Slovenskou obchodnou inšpekciou (SOI) na kontrolu. V mene Poradne som podala SOI podnet a čakala na ich odpoveď. Asi po mesiaci sa mi ozvali a dohodli sme sa na dátume, čase a postupe kontroly. Samozrejme Marcela som o všetkom informovala a so všetkým súhlasil.
V deň kontroly mi ešte volala inšpektorka zo SOI, či všetko platí a že práve robia kontroly v okolitých dedinách. Približne okolo druhej sme si znova volali. Povedala mi, ako vyzerajú, čo majú oblečené, že oni už idú do baru a my máme prísť asi o 10 minút po nich. Cestou sme sa s Marcelom rozprávali o našich pocitoch a obavách. Cítili sme sa napäto, mali sme obavy z toho, ako to dopadne. Aké budú tentoraz naše pocity? Budeme sa cítiť znova tak ako prvý krát alebo ešte horšie? Hocijaké pocity to v nás vyvolá, to riziko podstúpime.
Po 10 minútach sme vošli do baru. Tentokrát sme si nesadli hneď do prvej miestnosti, ale až do druhej k barovému pultu oproti inšpektorom SOI tak, aby mohli sledovať správanie čašníčky k nám. S Marcelom sme si vyzliekli kabáty, on si sadol a ja som podišla k pultu pýtať dvakrát čaj. Čašníčka sa pozrela na mňa a aj na obchodnú inšpekciu a povedala mi: „Donesiem vám...“ Vrátila som sa späť k stolu. Marcelovi som hovorila, že podľa mňa čašníčka asi tuší, že tí cudzí ľudia sú zo SOI. Po chvíli nám čašníčka doniesla čaje, ktoré sme si objednali. Potom sa vzdialila od barového pultu niekam dozadu, možno do skladu. Vtedy k nám podišla inšpektorka zo SOI, predstavila sa nám a povedala, že sa predstavia aj čašníčke a budú robiť kontrolu. Tiež sa nás pýtala, či chceme, aby nás predstavili. Najprv sme váhali, ale napokon sme sa s Marcelom súhlasili.
Inšpektorka sa následne prešla po bare a pýtala sa ľudí, starších pánov, čo tam popíjali pivo, či majú klubové karty. Keď sa čašníčka vrátila, inšpektorka vytiahla preukaz a podišla k pultu. Predstavila seba aj svojich kolegov zo SOI a predstavila aj nás s Marcelom. Čašníčke povedala, že by chcela hovoriť s majiteľkou baru. Na to čašníčka odpovedala, že majiteľka tu nie je, ale že jej zavolá. Po telefonáte čašníčka oznámila, že môže komunikovať v mene majiteľky. Inšpektorka si teda vyžiadala doklady od baru a povedala, že kontrolu prišli robiť na náš podnet. Vtedy som sa ozvala aj ja a celý príbeh som čašníčke vyrozprávala. Čašníčka povedala len toľko, že v ten deň tu asi nebola, že tu bola jej kolegyňa.
Inšpektorka sa jej následne pýtala, či je bar na klubové karty. Čašníčka samozrejme povedala, že áno. Inšpektorka hneď zareagovala a opýtala sa jej: “Ak je bar na klubové karty, tak prečo ste obslúžili nás a aj ich, keď my klubové karty nemáme?“ Na toto už čašníčka neodpovedala. Nevedela, čo má povedať. A samozrejme ľudia, čo popíjali pivo v bare, žiadne klubové karty nemali.
Ako inšpekcia rozhodla?
Po kontrole SOI nám prišla písomná odpoveď, v ktorej SOI uviedla, že majiteľka baru im poslala písomné vyjadrenie, v ktorom uvádza dôvody údajného zriadenia klubových kariet. Majiteľka sa vyjadrila, že po otvorení baru mal do neho prístup každý občan. Bar sa však nachádza v blízkosti rómskej komunity a že tam ľudia z nej chodili. Pri ich návšteve podľa majiteľky neustále dochádzalo k poškodzovaniu zariadenia, hracích automatov, k rôznym konfliktom a podobne. Pre tieto dôvody a sťažnosti zo strany ostatných zákazníkov sa rozhodla zriadiť klubové karty. Vo vyjadrení ešte uviedla, že žiadne diskriminačné rozdiely v bare nerobia.
Rozhodnutie zo strany SOI bolo také, že vykonaná kontrola v bare nepreukázala diskrimináciu, pretože nám s Marcelom počas nej nebolo odmietnuté poskytnutie služieb.
To nás samozrejme nepotešilo, preto sme sa rozhodli podať ďalší podnet na ústredie SOI, aby postup košickej SOI prešetrila. Veď majiteľka baru sa predsa v písomnom vyjadrení sama na rovinu priznala, že zaviedla opatrenie s cieľom zabrániť, aby ľudia rómskeho pôvodu chodili do jej baru. A aké bolo ich vyjadrenie? Podľa ústredia košická SOI nepochybila, lebo jej kontrola ukázala, že k žiadnej diskriminácii v bare nedošlo.
Čo si o tom myslím?
Podľa mňa čašníčka musela tušiť, že v ich bare je kontrola zo SOI a preto nás obslúžila. A k vyjadreniu majiteľky? Ak naozaj v minulosti v jej bare občania rómskeho pôvodu robili niečo, čo bolo protizákonné, mala to riešiť s políciou a vo vzťahu k tým Rómom, ktorých sa to týka a nie všetkým. Nemala by hádzať všetkých do jedného vreca. Viete, čo by som chcela vedieť? Ak by to bolo naopak - ak by ľudia z majority robili v jej bare niečo, čo by sa jej nepáčilo, či by zakázala vstup aj im.
Možno si myslíte, že som po tejto mojej skúsenosti s diskrimináciou a spoluprácou so SOI stratila nádej pre lepšie spolunažívanie všetkých ľudí na Slovensku. Nie nestratila som, práve naopak - dodalo mi to odhodlanie a veľkú silu bojovať a brániť sa, keď sú ľudské práva porušované. Verím, že aj vďaka mojej snahe, košická SOI svoju prácu pri preukazovaní diskriminácie do budúcna zlepší.
O tom, že proti diskriminácii tohto druhu sa oplatí bojovať, svedčí iný nedávny prípad, v ktorom súd rozhodol v prospech Róma a Rómky, ktorých neobslúžili v bare v Spišských Vlachoch:
Ak sa niekedy v živote stretnete s diskrimináciou, netreba sa báť brániť. Treba bojovať za spravodlivosť a veriť v lepšiu budúcnosť pre nás všetkých v tejto spoločnosti. Aj my Rómovia a Rómky máme také isté práva ako ostatní ľudia na Slovensku.
Agáta Duchoňová
Poradňa pre občianske a ľudské práva
