8 minút a jedna cigaretka

12:50 zdvíham prdel a vyrážam smer zastávka. Som pri STV-čke a potrebujem sa dostať na hlavnú stanicu. Easy vec. Keďže mám more času vyberám cestu najistejšiu. 31-ka, alebo 39-ka cez mesto s jedným prestupom. Slabá pol hoďka a som tam.
12:53 príchod na zastávku. No fasa! Zdrhol mi pred minutou! Náladu mám ale výbornú, tak počítam veľké čierne vtáky krúžiace nad výškovou budovou STV. Supy, havrany, alebo sú to holuby? Dumám...
13:06 wasup? Pred troma minútami mala isť 39-ka? Otrhaný a počmáraný cestovný poriadok mi dáva za pravdu. Hm, bus vynechal. V predstavách utekám za svojimi kamarátmi, na ktorých sa tak veľmi teším. Čas celkom beží.
13:13 s minútovým meškaním sa blíži 31-ka, ale už z diaľky vidím ako staručký Ikarus plače pod ťarchou domovachtivých študentov. Mno, je piatok a intrákoví idú za rodinami. Autobus pristavil, otvoril dvere a vypľul pár mladíkov, ktorý sa obratom vrhli naspäť. Cítil som tie veľavravné, zdesené pohľady šmátrajúce po mojom ruksaku a gitare, ktoré sa v duchu modlili: "Len nech sa s tým nezačne drbať dnu!"
13:14 nebudem, mávam a prajem šťastný cestu. Mám rád seba aj svoju gitaru. Času stále dosť a sardinkové cestovanie vážne len výnimočne. Okrem toho, že sa človek nemusí držať s tom nevidím žiadnu výhodu.
13:24 začínam mať silné podozrenie, že si na mňa dnes dopravný podnik zasadol. Dve minúty mešká a určite zas príde narvaný na prasknutie. Po polminútovej argumentačnej bitke s mojím druhým (lenivším) ja, sa poberám na zastávku autobusu č. 32. Je to kúsok a 32-ka ide priamo na stanicu. Realizujem plán "B".
13:29 príhod na zastávku. Fuck! Išiel 13:11 a ďalší ide 13:41. No mám 12 minút, ale už sa mi nechce isť späť. Lenivé ja to tento krát ukecalo. Nebudeš si drať nohy. Na to už nemáš vek. A šmitec.
13.33 cez cestu vidím narvanú 39-ku. Hehe, čo som vravel!
13:41 nervózne hopkám a "vyhlížim" prichádzajúci bus. "Každú chvíľu, už každú chvíľu."
13:43 už nehopkám. S jedným ruksákovým spolučakateľom si telepaticky vymieňame: "Kde ta kurva je?"
13:49 piči! To snáď není pravda. Sledujúc poloprázdnu 31-ku cez cestu preklínam vodiča mojej 32-ky.
13:50 preklínam dispečera.
13:51 preklínam celý Dopravný Podnik Bratislava.
13:52 preklínam technický stav autobusov.
13:53 preklínam toho debila čo narazil do mojej 32-ky!
13:54 preklínam tú sprostú mačku, ktorá vletela pod kolesá mojej 32-ky!
13:55 preklínam znova vodiča mojej 32-ky, lebo je manták a nevybral zákrutu!
13:56 preklínam manželku vodiča mojej 32-ky, ktorá ho podvádza a on na nemôže sústrediť na svoju robotu!
13:57 preklínam všetky manželky vodičov mojich autobusov!
13:58 preklínam všetkých milencov manželiek vodičov mojich autobusov!
13:59 preklínam lásku!
14:00 preklínam celý svet, lebo ja tu stojím ako chuj už viac ako hodinu a z 20 kilovým ruksakom čakám na jeden posratý autobus!!!
14:01 piči, piči, piči!
14:05 na žiarivo modrú oblohu prifrčal šedivý mrak a začal mi čúrať priamo na hlavu. Rovno na moje narcistické číro! Navyše som mal fajnú fliskovú mikinu, ktorá začala všetku tú vodu kurva nasávať!
14:10 mrak mizne. Na hlave mám melírové hovno. Mikina o 5 kíl ťažšia a s kyslým xichtom pomaly odkvapkávam. A to skurvené slnko sa mi ešte drzo smeje.
14:13 je zo mňa klbko nervov. Vybavujem telefonát a uisťujem kamarátku, že tam budem načas. Lístky na vlak, už sú kúpené. Púšťam do sveta pár kyprých invektív.
14:15 filozofujem nad logikou MHD.
14:16 rezignujem. Žiadnu logiku to nemá! Premýšľam, koľko stojí malý vrtuľník.
14:18 plán "C", alebo alternatíva cez patrónku naberá stále reálnejších rozmerov. Nechcem sa spoliehať, že vynechá aj tretia 32-ka. Má ísť 14:31 a za osem minút má byť na stanici. Teoreticky. Už ničomu neverím.
14:19 padlo rozhodnutie, že sa ide cez Patrónku.
14:20 tiež ťa to ty debil mohlo napadnúť skôr. Než si pustil 3 busy, ktoré ti tam išli. Hádam sa sám so sebou.
14:22 neznášam MHD !!!!!
14:25 spása! Ide mi 37-ka! Nasadám a s ruksákovým spolučakateľom si vymieňame polousmiate pohľady: "FINALY"!
14:29 o tomto čase som už mal stáť na patrónke, ale miesto toho cez okno nadávam na robotníkov, cestárov, projektantov, architektov, vodičov a kamionistov, ktorí musia práve dnes blokovať celé Lafranconi. Vlečieme sa ako sopeľ.
14:35 sme tam! Sotomajorovsky výskok s dverí, v podchode schody po šiestich.
14:36 som na druhej strane a čakám na vytúžený autobus. 63, 83, 21, 34 to musí chodiť každú chvíľku!
14:37 po lokalizácii cez telefón uisťujem kamarátku, že to naozaj nie je joke, a že to určite stihnem.
14:38 ide! 30-ka... fuck!
14:39 ide! 92-ka... fuck!
14:40 ide! 22-ka... fuck! fuck!
14:41 ide! 37-ka... fuck! fuck! fuck! TOTO NIEJE MOŽNÉ!! *&$%!"0*$&$#^@*!!!
14:42 celá zastávka je jeden veľký koncentrát negatívnej energie. Ľudia sú nasratí a nervózni.
14:43 prichádza 83! Serem na sardinky, serem na všetko. Rvem sa dnu gitara, negitara!
14:44 preklínam semafory.
14:46 preklínam zbytočné zastávky.
14:47 preklínam opatrných šoférov.
14:51 na vyskakujem na SAV-ke. Kurva, mám 5 minút. Potrebujem prebehnúť na druhú stranu, kde čaká a bzučí moja 93-ka, ktorá ide priamo na stanicu.
14:52 dobeh neúspešný. Ten zmrd mi to zavrel rovno pred nosom a ja sa zmôžem akurát na jedno veľké KURVA na celú zastávku. Tá je zrazu plná psychyatriov, ktorý ma svojimi pohľadmi obliekajú do voňavej kazajky. Svet ma nemá rad. Som totálne zničený. Jediné čo som chcel, bolo sa dostať na vlakovú stanicu. "Je to tak veľa?" Dvíham ruky k oblakom.
14:53 ponorený vo svojich depkách som si skoro nevšimol otvorené dvere 93-ky rovno pred mojim nosom. Neverím! Zázrak!!! Z miest najvyšších mi bol poslaný taxík rovno do neba. Pán všetkých dispečerov vypočul moje modlitby a zariadil mi nablýskaný koč s vranými žrebcami pod kapotou. Špeciálne a len a len pre mňa. Čas sa spomalil a ja si vychutnávam melancholickú symfóniu naftového štvortaktu. Hudba môjho života, klepkám si do rytmu. Milujem všetkých....

Ten vlak som nakoniec stihol. Paradoxne som dokázal za 1 minútu odpustiť to moje 2 hodinové trápenie. Ale nie na dlho. Keď som známym vo vlaku rozprával moje cestovné zážitky, vošla do mňa opätovne taká zlosť, že som si musel zapáliť! Ja nefajčím. Moja osem minútová cesta, sa natiahla na úmorné dve hodiny, ktoré som úplne zbytočne stratil nerváčením. "A čo si si nezobral taxíka?" zaklincovala to kamarátka. "Mno, ehm..." Teda okrem štrajkujúcej peňaženky naozaj nebol rozumný argument, prečo som tak nespravil. Možno, že som stále veril. Volám sa Tomáš. A nemám rád autobusy.