Prvé noci sú nahoršie. Ležim schúlený, spotený, je mi zima. Cítim každú jednu kvapku, ktorá sa prediera rozpálenou pokožkou. So srdca sa stáva železná guľa, z ktorej trčia päťcentimetrové ostne. Pomaly rotuje. Pumpuje to do celého tela. A otázky, ako žiletky v hlave, zarývajúce sa hlbšie na ceste, na púti za odpoveďou. Odpoveďou na sami seba. Otázok je veľa a každá má svojich desať ostrí. Prečo? Kedy? Ako? Ja? ... Tlak pri koreni krku je najhorší. Je ako smyčka uťahujúca sa každou spomienkou. Nedá dýchať, nedá prehltnúť, nedá spať. Bolí to.
Prvé rána sú nahoršie. Vraví sa ráno múdrejšie večera. Bullšit! Ráno mi to všetko dopne. Že od dnes, už nie... Je to oveĺa intenzívnejšie ako večer, v ušiach počujem šum, vidím čierno-bielo. Ten pocit! Aj žalúdok sa vzbúril. Žiadny hlad, žiadny smed, nič iné len TO! Nezavolá, nepríde. Od dnes už nie...
Zrazu sa usmejem. Prvý pokrivený náznak vzbury. Nekompromisne potalčený! Znova sa usmejem, lebo viem... Spomeniem si že...
Svetlo! Zhaslo!
Rána sú najhoršie. Je to len pár dní. To úžasné ticho. Pomaly sa vymocem sa s postele a idem sa nadýchnuť na balkón. Vnímam svieži ranný vzduch. Cítim ho v celom tele, každým nádychom je svet farebnejśí. Mám chuť na rožok s nutelou a šípkový čaj. Milujem to !
Svetlo! Nezhaslo!
Je to len pár dní. Často premýšlam, často mám strach. Doteraz neviem, či je to dar alebo prekliatie.
Schopnosť zabudnúť...
...tak rýchlo!
