Dieťa režimu

Potom prišiel deň, kedy začali byť sučky (súdružky učiteľky) nervózne, ak sme im povedali súdružka. Dolinka na desiatovú prestávku bola stále tá istá, riaditeľ stále rovnako tučný a ony na nás zrazu neboli milé a kričali. A družinárke aj občas ruka vystrelila. Nerozumel som tomu. Z toho metra 45 sa mi zdal svet stále rovnaký, ale jediné čo si trebalo zapamätať bolo: „súdružka = facka = nechcem“. To samozrejme chvíľu trvalo, predsa len “pani“ sa blbo rýmuje s “učka“.

Potom si toho pamätám trochu viac. Viem, že na vlastivede nás učili, že naša vlasť sa nepíše ČSSR, ale ČSFR. Mali sme umelohmotnú maketu Československa, ktorú sme obkresľovali a potom hádali, kde je Praha, kde sú Tatry a kade tečie Váh. To ma bavilo. Vždy som rád kreslil. A ešte, že zomrel Alexander Dubček. Nepoznal som ho, ale naši mi vraveli, že to bol dobrý človek a že to je smutné, tragické. Aj mi bol sympatický, mali sme jeho obrázok nalepený na chladničke. Bolo to prvý krát čo mi bolo ľúto za človekom, ktorého som nepoznal. A ešte, že slovíčko „komouš“ sme používali v škole ako nadávku.

Onedlho nasledoval prvý výrazný politický zlom v mojom mladom živote. Pozeral som telku a v právach ukázali obrázok Československa rozdelený na dve časti. To ma veľmi zasiahlo. Spomenul som si na tie obrázky, čo sme kreslili na vlastivede. Od toho dňa som denne sledoval správy a na papier som si zapisoval mená politikov do dvoch stĺpcov: „proti“ a „za“. Keď vyhrával stĺpček „proti“ bol som šťastný. Pamätám, že to bolo dlho vyrovnané, ale moji nakoniec prehrali. To malo za následok, že keď som išiel na prázdniny k babke na Moravu, tak nás na hranici kontrolovali policajti. Bolo to zvláštne, veď 10 rokov tadeto chodíme a teraz sme ako cudzinci. Ale zvykol som si.

Od tej doby sa toho veľa nezmenilo. Mám pocit, že vo vláde je stále rovnaký človek, len má inú tvár a niekedy ani to nie. Občas zaspieva, občas havaruje, občas si strelí do nohy či zabehne maratón. A furt sa tam len hádajú. Nič zaujímavé, nuda. Oproti tomu, čo vraj bolo pred tým.

Točí sa veľa dokumentov o zločinoch minulého režimu, v telke bývajú rôzne debaty, besiedky a podobne. Veľa s nich som videl. Niektorým verím, niektorým nie. Názor si stále tvorím a tak nejak som si zvykol, že sa veľa klame. Som opatrný. Viem, že môj dedo, bol vždy komunista. Prirodzená autorita. Človek, ktorý celý život zasvätil vzdelaniu (učil filozofiu na výške), človek, ktorý mi vysvetľoval význam dialektiky, naučil ma fotiť blesky a čítať ako 5-ročného. V dedine bol, niečo ako Gandalf. Ľudia si chodili po rady a on si na každého našiel čas. Bez rozdielu. Viem, že to bol človek, ktorému som veril viac, ako komukoľvek z telky. Veľmi ma mrzí, že som sa ho nestihol spýtať, prečo ostal verný režimu, ktorý bol taký strašný? Už sa to nedozviem a červík ostane asi navždy.

Ale som spokojný, som generácia odkojená slobodou. Môžem písať čo chcem, povedať čo chcem, isť kam chcem a mám pocit, že to ako sa budem mať, je len v mojich rukách. Chápem našich, ktorý občas prehodia: „šak za socíku nebolo až tak zle“. Vyrástli v dobe, ktorá im sľubovala sociálne istoty, ktoré sú teraz ohrozené. Mňa by to tiež po dvadsiatich rokov driny nasralo. Jedinú istotu, ktorú mám ja, je že nič nie je zadarmo, a že môžem (skoro) všetko. Som dieťa kľúčového (kľúčikového) režimu a je to celkom fajn.

A tak si sedím na autobusovej stanici, lebo mi zdrhla mi 21-tka. Nebudem tam 20 minút mrznúť, tak som sa prišiel zahriať dnu. Je večer a potom, čo som pokukal rok staré titulky bulváru v zatvorenej trafike, si sadám na lavičku a krátim si čas pozorovaním veľkej, prázdnej, chladnej budovy. V tom vidím ako na eskalátore schádza vysoký chlap, tipujem okolo 35 rokov, dobre živený. Napravuje si koženú bundu a do toho mŕtveho večerného ticha si grgne. To ti Vám bola taká šupa, že som myslel, že to vyrazí okná na celom autobusku. Aj ten starček (děda Simpson), čo si obďaleč spokojne podriemkaval sa strhal a teraz tu niečo zmetene žvatlá. Vypleštil som oči, na tvári americký úsmev a v duchu si povedal: „ty sedlák“. V tom ako by ma počul, kukne na mňa a z 15-tich metrov zareve na celú halu: „NO ČO JÉÉÉ, ŠAK MÁME DEMOKRACIU, NÉÉÉ ?“ Tak si hovorím, že to vtedy muselo byť fakt zlé, keď si ľudia nemohli ani poriadne grgnúť...