Pondelok ráno, preplnený bus do školy, na ušiach sluchátka. Hrajú Clannad.
Ja mam takú uchýlky, odchýľku, vlastnosť (každy nech si to nazve ako chce). Pre mňa je dosť výstižné slovíčko Observer. Rád pozorujem ľudí. Rád sa im pozerám do očí, aj keď je to veľmi ťažké, ale trénujem, bojujem. Snažím sa.
Občas premýšľam z čoho pramení ten môj podvedomý, zvláštne mrazivý pocit z cudzieho pohľadu. Keď sa náhodou naše oči stretnú znažím sa neuhnúť. Po 22-och rokoch sa snažim zápasiť s tým hlboho zakoreneným reflexom strhnutia pohľadu. Viem, že v mojom prípade uřčitú rolu hrali nezmyselné komplexy mládí, ale stále neviem prečo to tých 90% ľudí nevydrží. Kamenné tváre, bez výrazu, bez náznaku emócie, vnútorne riešiace problémy doby, ale tak aby to nikto nevidel. Nevyčnievať z davu. Čo keď je tu niekto kto ma pozná, ešte by si niečo pomyslel. Toto mi vyhovuje, nehcem vedieť kto vedľa mna sedí, prečo tamten kašle, veď mňa sa to netýka.
Rád spomínam na jeden moment. Matka s dieťaťom, vedľa sedel postarší pán v šedom saku. Sledoval som dieťa, asi dvojročné v kočíku, ktoré veľkými hnedými očami doslova hltalo pohľadom celý autobus, každý milimeter. Pochopiteľné, nové prostredie, treba vyzistiť. Lenže cesta bola dlhá a z okna nedovidelo. Naštastie tu bol pánko v šedom, ktorý to musel cítiť. Musel mať takú tu vnútornú vnemu, že ho niekto sleduje, skúma. Stal sa obeťou nenásytného pohľadu, hladného po informáciach, po odpovediach. Znervóznel. Asi desať minút sa odohrával mini súboj dobívania pozonosti, odmietania a zvedavosti oboch aktérov, výsledkom čoho bol výlúdený úsmev na vráskatej tvári. Pár vrásiek to určite vyhladilo.
Ja som sa iba potmehútsky šklebil, stál som obďaleč, takže som nečakal že ďalšou obeťou budem ja. Bolo to nečakané, nôž do chrbta, do očí a ten reflex... Čo ti šibe amigo ? Pozerajúc na špinavú podlahu som premýšlal prečo som uhol. Prečo som uhol pred pohľadom, najzákladnejším a najjednoduchším spôsobom komunikácie. Cítil som na divno, sám pred sebou samým, že som nedokázal opetovať niečo tak čisté, ako pohľad dieťaťa, ktorý nehodnotí, neuráža, neponižuje, nebolí, iba skúma. A tu je možno pes zakopaný. Hodnotenie, ale o tom možno inokedy. Potom ako som si racionálne obhájil svoje závery a uvedomil svoj stav, s odhodlaním zdvíham hlavu a idem bojovať. Áno, stále je to pre mňa boj, aj vtedy bol. Ale vyhral som, vyhral som bitku. Bolo to super...
Vyzývam Vás...
