Áno. Poddávam sa jej mámeniu a pomaly ruka v ruke kráčame modrou krajinou. Svetlomodrý plot, azúrové obilie, tyrkysová tráva. Občas jej pozriem do tváre, ktorej vidím radosť. Že sme spolu. Usmejem sa. Nebo je jemne červenkasté a občas jemne do žlta. V diaľke vidím drevenú chatrč s malým oknom, ktoré márne schováva zelený plameň zapálenej sviece. Pozoruje nás čierny havran. Vietor okolo nás pomaly silnie. Hrá sa s obilím, s konárikom, s trávou a dáva rytmus nášmu kroku. Ten je istý a má svoj cieľ. Rytmus sa nemení, len je hlasnejší. Cítim krásnu vôňu. Veľmi povedomú, ale neviem si spomenúť. A tá hudba...
Nesmelo chytám kľučku pamätajúcu tisíc pútnikov a vchádzam dnu. Na stole je kožená knižka s nečitateľným názvom a hrubými zlatými ornamentmi. Pomaly sa k nej približujem a s každým mojim krokom je vonku tmavšie a tmavšie. Vietor utíchol, rytmus sa stratil a po “nej“ ostal iba závan spomienky. Ukázala mi cestu a zmizla. Hmatám zaprášený ľavý horný roh a otváram tajomstvo storočnej. Snažím sa zaostriť zdobené písmo. „Vráť...“ Skúšam ešte raz: „Vráť sa...“ Tak do tretice: „Vráť sa naspäť k robote !“
Bum! Imaginárna facka! Bublina praská a ja som vystavený precitnutiu reálneho sveta. Sluchátka na pol ucha a vedľa mňa hlava rodiny s vyčítavým pohľadom, ukazovákom klepkajúcim striedavo na hodinky a na môj monitor, kde si na mňa čaká dnešná porcia povinností. „Vráť sa napäť k robote, lebo to nestihneš. Aj ja tam potrebujem na chvíľu ísť.“ Ostala len hudba na jedno ucho a tá vôňa. Povedomá. „Hej! Mamka varí...“ Niečo si zamumlem, ale má pravdu. Treba to dorobiť. A ide to teraz akosi ľahšie. Usmievam sa.
Všetci sme obdarený schopnosťou úniku do sveta fantázie. Do môjho sveta, ktorý má moje obľúbené farby, obľúbené tvary, obľúbené tváre a obľúbené pravidlá. Kde sa cítim bezpečne, kde vždy vyhrávam, som kráľom, milovníkom, hrdinom, alebo občas iba pútnikom, havranom, či dieťaťom. Svet, ktorý je obrazom mojich túžob a jediným skutočným zrkadlom môjho ja. Svet kam pustím iba najbližších.
V tomto smere sa egoisticky cítim nadmieru obdarený a veru často krát ostávam zahľadený, neprítomný. A občas aj trochu nevhod. Ja jej jednoducho vždy podľahnem, ale som nesmierne rád, že sa máme.
