Najsilnejší bojovník

Za zvuku rozbitých fliaš a potrhaných mikín, sa k nám dogúľali z blízkeho kopčeka. Boli traja červení a dvaja modrí (to len, aby s tom nebol chaos). Červení mali jasne navrch a modrých celkom slušne likvidovali. V tom jeden modrý rezignoval a potácajúc si sadol na zem, chrbtom k zbytku skupinky. Chyba. Z nenazdajky inkasoval zozadu kopanec do hlavy a v bolestiach sa zvíjal na zemi. Zákerné, podlé, zbytočné, hnusné.

To bol moment, ktorý vo mne rozpumpoval adrenalín na 200% a nechýbalo veľa, aby som spravil hlúposť. Ako hlúposť mi pripadá, zapojiť sa do podobných konfliktov. Človek nevie, ake to má pozadie. Možno si dotyčný zaslúžil ešte 100x viac. Každopádne v danej chvíli a na danom mieste mi to prišlo, ako obrovská nespravodlivosť a zbabelosť, ktorá ostala nepotrestaná. Pre červeného to bola vytúžená satisfakcia a s americkým úsmevom sa hrdo stiahol. Vyhral.

Ostali dvaja na jedného. Chalanisko sám z posledných síl vykrýval dobre mierené kopy na hlavu. "Nechaj mi ho!" Zavelil ten vyšší a opitejší červený. Jeden na jedného. Čím ďalej, tým bolo evidentnejšie, že to zo strany červených nie je len taká "náhodná krčmová" bitka. Bolo to plánované a jediné čo bolo treba nájsť, bola vhodná obeť. A Mlýnska, kde je veľa alkoholu a bujarých dvadsiatnikov je priam ideál. Toto moje tvrdenie mi každou sekundou potvrdzoval priebeh, kedy bolo evidentné, že tu niekto trénuje kickbox, alebo niečo podobné. Navyše si do takej kosy nevezmem voľné trenky. Jedine ak by som chcel vysoko kopať, veď to sa v riflách blbo, však? Alebo sa chváliť krásnym tetovaním na členku, s orientálnym nádychom. Tie vyzývavé pohľady červených (očí), z ktorých priam sršalo: "poď sa biť!" nikdy nezabudnem. Strach, bezmocnosť a radšej klopím zrak.

Boli to delíriové bojové mašiny. Bez náznaku citu. Nerozumiem. Ide si zatrénovať? Ide si zdvihnúť ego? Chce zapôsobiť na baby? Čo má taký človek v hlave? A na čo sa hrá? Dokáže si domyslieť následky svojho konania? Čo ich v školách bojového umenia učia? Ja som chodil dva roky na karate (2-3 trieda na ZŠ) a čo si pamätám dodnes sú trénerove slová: "učíte sa tu brániť". Filozofia drvivej väčšiny bojových umení je založená práve na princípe sebaobrany. Nastáva otázka, čo s človekom, ktorý ju jednoducho nepochopil. Psychotesty a IQ testy, ako pri vydávaní zbrojného preukazu? Nezabíjajú zbrane, zabíjajú ľudia.

Ostali jeden na jedného. Modrý už od vyčerpanosti a bolesti nevládal. Dobre trénovaný červený mal na dosah vytúžené víťazstvo, keby do hry nevkročil najsilnejší bojovník. Medzi oboch, na úrovni hrudníka sa postavilo malé žieňa a jemnými slovami: "prosím už ho nechaj, prosím..." zasadila červenému direct K.O. Istota nezastaviteľnosti sa zrazu rozplýva a ego nevie, čo sa deje. Každá sekunda pohľadu do nevinných modrých oči bolela a ostal zmetený, váhal a premýšľal. Tam niekde hlboko vo vnútri sa zrazu ozval možno kus človečiny a možno len fráza, že ženy sa nebijú. Pomaly cúval, a nechápavo striedal pohľady na spolubojovníkov a na to dievča. Do hry zrazu vstúpil vyšší princíp, na ktorý jednoducho nevedel nájsť adekvátnu odpoveď. Bola to čistá bezmocnosť. Prehral.

Verím a dúfam, že to nebola fráza, ale niečo, čo robí človeka človekom. Niečo o čom ani nevedel, že ho možno v danej chvíli zachránilo. Jeho váhanie napäto sledovali všetci naokolo a som presvedčený, že ak by si dovolil siahnuť na modrookého anjela, tak by mu jeho bojové schopnosti proti 50-tim asi nestačili. Nie sme vo filme! Aj keď sa raz potvrdili slová Carla Denhama pri pohľade na mŕtveho King Konga: „Beauty killed the beast“. Proti ženám sme jednoducho bezmocní...