Pozdrav netopiera !

Téma bola hendikepy. Znevýhodnených ľudí stretávame a z vlastnej skúsenosti viem, že pri kontakte s nimi sa človek cíti viac, či menej nepohodlne. Celý tento nepríjemný pocit pramení s jednoduchého “neviem“. Neviem ako sa tváriť, neviem čo povedať, neviem čo urobiť, viem len, že nechcem ublížiť, nechcem sa toho človeka dotknúť. Veď už tak to majú v živote ťažké. Výsledkom takéhoto uvažovania je väčšinou úprk kade ľahšie, ruky preč, nevšímam si. Tým predsa nič nepokazím. Druhú skupinku tvoria takzvaní “pomáhalkovia“, ktorí sa za vidinou dobrého skutku ženú pomáhať bez ohľadu, či vedia ako a či vôbec potrebuje dotyčný pomoc. Ako sa v kruhu spomínalo, týchto je pomenej, ale sú nebezpečnejší. Problém je v mylných predstavách. Ja si myslím, že viem čo je preňho dobre a podľa toho konám. „Keď Vás človek nepočúva, je to najhoršie!“ – dodal Miro na vozíku. „Vtedy sme bezmocní.“ Paradoxne sa vyskytujú aj v radoch osobných asistentov, čo ma trochu prekvapilo. Komunikácia je najdôležitejšia a netreba sa jej báť.

Necítim sa kompetentný v tejto téme nejako poučovať, ale rád by som spomenul dve rady, ktoré som si zapamätal, a ktoré považujem za užitočné. Budem sprosto referovať. Týkajú sa nevidiacich a ako skôr čo robiť, to bude o tom čo nerobiť.

1. Modelová situácia: nevidiaci a MHD.
Ako som sa dozvedel, niektorí ľudia majú tendenciu pri príchode autobusu, alebo električky tlačiť dotyčného do dopravného prostriedku, bez ohľadu či vôbec chce nastúpiť. Tu sa vraciame opäť ku komunikácii. Otázkou: „ako môžem pomôcť?“, nič nepokazíte. V tomto prípade stačí jednoduchý oznam aké číslo prichádza, prípadne lokalizácia pozície ak sme vo vnútri. Jednoduché, užitočné, postačujúce.

2. Modelová situácia: nevidiaci a prechod pre chodcov.
Pre vodičov. Nevidiaci sa majú vo zvyku pomocou bielej paličky identifikovať. Tým, že ju mierne zdvihnú dávajú na známosť svoj zámer prejsť. Tu je jedno dôležite pravidlo, ak raz auto zastavíte, počkajte kým dotyčný prejde. Keďže je nevidiaci, musí pomocou sluchu identifikovať ostatné prichádzajúce autá a to s oboch smerov. A byť si na 100% istý chvíľu trvá. Hrátky s plynom a trúbenie prenecháme barbarom.
Pre chodcov. Problém sú retardéry a prechody so zníženým chodníkom. Nevidiaci identifikujú okraj vozovky a hranicu prechodu, pomocou poklepkania po obrubníku paličkou. Ako náhle okraj “chýba“ je oveľa ťažšie rozoznať, či sa nachádzajú na ceste, alebo ešte na chodníku. Tu opäť stačí ono jednoduché: „môžem pomôcť?“

Ako vidíte ide o jednoduché a logické rady. Tak isto si netreba brať osobne, odmietnutie pomoci. Tak ako je moje osobné víťazstvo, že sa vôbec odhodlám k prelomeniu mojej vnútornej bariéry a oslovím, tak isto je pre mňa nepríjemné niekoho odmietnuť. Verte, že si pomocnú ruku veľmi vážia, ale oni najlepšie vedia kedy ju potrebujú a kedy nie.

Premýšľal som ako sa zbaviť, v hornom odseku spomínaného: „neviem“. Zaradiť na základných školách miesto 2-3 hodín etickej výchovy, jedno posedenie s hendikepovanými, vidím ako jednu z možností. Aj keď osvetu v tomto smere nepovažujem za nevyhnutnú ako napríklad pri sexuálnej výchove, alebo drogách, ale dovolím si ju označiť sa veľmi užitočnú. A do budúcnosti nielen pre jednotlivca. Dnešnú mládež vnímam ako veľmi liberálnu a otvorenú, čo vidno pri debatách na citlivé témy (drogy, sex, rasizmus, homosexualita, interupcie a pod.), ktoré občas zaradíme do programu na akciách. Takouto komunikáciou možno odbúrať prvotné bariéry a otvoriť tak priestor k vzájomnej tolerancii a dôvere. A že dôvera chýba predovšetkým nám som pochopil, keď som bol vedený so zaviazanými očami lesom, alebo tlačený na vozíku. Vždy to boli moji priatelia, známi, ale nikdy som im neveril tak, aby som sa im úplne odovzdal. Ja našťastie takú možnosť mám.