Naberám síl, hlboký nádych, adrenalín na maximum a už sa rozbieham. "Je rýchly chalan, musím ho križovať." Ako ho len zastavím? Musím využiť moment prekvapenia a zraziť ho na sem. Duchaprítomne mácham v trojmetrovom tigrom skoku bechbalovou raketou na úrovni jeho holenej kosti a zároveň druhou rukou ho strhávam za bok. Padáme na mačacie hlavy. Vôbec ma neregistroval a podľa toho to aj vyzeralo. Otrasený, dezorientovaný, neschopný slova, leží zahanbene pod víťazom. S hrdosťou odovzdávam lup majiteľom, som pochválený, mám dobrý pocit, som hrdina dňa. Mám dobrý pocit...
Tak takto sa to veru nestalo. Aká bola realita? S búchajúcim srdcom z bezpečnej vzdialenosti sledujem ako mladík mizne v uličkách a ako sa vyplašený pár so slzami a hnevom v očiach blíži sú svojim veciam. Strach, zbabelosť, lenivosť, nezáujem, či neistota? Čo zapríčinilo že som ostal stáť, aj keď som (podľa mňa) ako jediný z prítomných správne vyhodnotil situáciu? Odpoveď je neistota!
Žijem v dobe keď po sebe deti v škole strieľajú, keď vodiči utekajú od dopravných nehôd a kedy dostanete na ulici bitku a ani neviete prečo. Žijem v dobe, kedy si nie som istý reakciou cudzieho človeka. Žijem v dobe, ktorá núti človeka starať sa len sám o seba. V dobre kedy ostávam prekvapený, keď niekto príde a povie: "Nechcete s tým pomôcť ?". V dobe kedy je sociálny kontakt obmedzovaný na nutné a potrebné. A každú obetu si človek tri krát preráta (a potom ešte raz). V dobe kedy si budujeme svoj vlastný svet a okolo vysoký múr s ceduľkou "NERUŠIŤ!" Prosím toto berte ako konštatovanie a ako môj osobný a zámerne trošku zveličený pohľad na vec, ktorý tu nechcem ďalej rozpitvávať. Len mi to príde trochu ľúto a mám pocit, že za chvíľu tie múry budú také vysoké, že zabudneme ako to tam vonku vyzerá. Že aj tam vonku môže byť človek, ktorý potrebuje podať pomocnú ruku. Možno doslovne a možno práve tú našu...
Žijem v tej dobe, a možno raz pochopím že sa s tým neoplatí bojovať, že sa treba prispôsobiť. Lenže tá neistota tu je. A možno som paranoik, zblbnutý televíziou a všetkým tým zlom, ktoré na nás vraj číha so všetkých svetových strán. A možno preháňam. Teraz, v teplíčku domova, s vyvaleným pupkom pred monitorom si to všetko krásne uvedomujem, ale keď príde na lámanie chleba (tam vonku), bojím sa, že cuknem. Nepomôžem. A možno raz budem tým chlebíkom ja...
Ako to v skutočnosti bolo? Potom, čo mladík zmizol v uličkách a po mini debate plavčík vs. "okradnutí" vyšlo najavo, že nič nezmizlo. Jednoducho si len tak bežal a so svojou kérkou na ramene sa stal podozrivý. V tej chvíli ma oblial pot úzkosti a zároveň úľavy. Predstavte si, že by som sa k spomínanému akčnému činu predsa len odhodlal. Nechýbalo veľa. A predstavte si ako by som Španielskym policajtom, lámanou angličtinou so slovanským (rozumej ruským) prízvukom vysvetľoval, prečo som napadol nevinného človeka. Ale teraz už naozaj preháňam...
