Už je to rok...
Kedy som vložil to najcennejšie čo mám do rúk vedy. Strojom, ktorých sa v knihách a filmoch bojíme. Ktorým nerozumieme. Deň pred som si všetko poobzeral. Každý kút bytu, všetkých na ulici, výhľad z balkóna. Západ slnka, ako keby naposledy svojimi lúčmi odhalil pár malých tajomstiev. Vychutnávam každé sústo. Aj keď v hlave som to mal všetko na 1000-krát obhájené, že sa nič nestane, že na 99,9999% je to bezpečné, nikdy som nemal väčší strach. Verím usmiatym ľuďom v bielych plášťoch. Anjeli vedy.
Už je to rok...
Kedy rozoznávam spoluhráčov podľa tváre a nie podľa farby dresu. Vidím z okna autobusu, do auta, do tvárí, do diaľky. Prečítam v kine titulky, ba aj číslo autobusu, nestretávam siluety. Rok od kedy som zložil nezmyselný komplex do puzdra a strčil do šuplíka vedľa rovnátka na zuby. Mám pocit, že som toho veľa prehliadol. Tak dobieham.
Je to len rok...
A ja som skoro zabudol, že ľudia si veci začnú vážiť, až keď o ne prichádzajú.
Aj ja...
