Prvá skupina. Takzvaní “peší“. Môžeme ich spatriť na cestných komunikáciách všeho druhu. Nováčikovia začínajú väčšinou na odľahlých cestách tretej triedy, prípadne jednosmerkách, alebo za retardérmi. Vyšší level možno badať prevažne na sídliskách. Prvé dve skupiny sú pomerne nazaujímavé. Skutoční majstri, na ktorých by sme mali upriamiť svoju pozornosť, nám predvádzajú svoje umenie na dvoj prípadne troj prudovkách, vyberajú neprehľadné zákruty, križovatky a podobné perly. To je potom pastva pre oči. Tie ladné pohyby, precítenie každého kroku, symbióza tela a mysle, jednoducho precíznosť disciplíny beh-stop-beh-stop (prípadne skok). Celú túto kategóriu bez ohľadu na technickú úroveň jednotlivcov charakterizuje silná averzia voči zeleným panáčikom a priam fóbický strach pred zebrami. Obľúbenosť tejto disciplíny reflektuje aj vekové rozpoloženie súťažiacich, ktoré zahŕňa všetky vekové kategórie od juniorov až po seniorov (hojne zastúpenie). Dovolím si poznamenať, že vrcholová forma nastáva okolo 60-teho roku života, kedy sa skĺbi dlhoročná prax s kritickým nedostatkom času. Návštevníkom Bratislavy doporučujem tieto tréningové centrá: Trnavské mýto, Mlýnske Nivy, Patrónka, Saratov (juniori), Predstaničné nám., Račianske Mýto, Zochova a na ďalšie si teraz nespomeniem.
Druhá skupina. Takzvaní “pretekári“. Podobne ako kolegovia s prvej skupinky a týchto môžeme spatriť na všetkých druhoch cestných komunikácií. Pričom obľubujú tie, so svetelným značením, čím užšia tým lepšie. Kvôli kontaktu s fanúšikmi. Asi. Kúzlo ich disciplíny spočíva v rýchlej jazde. Začiatočníci na hranici povolenej, pri poloprofi a profi sa násobiteľ aritmeticky zvyšuje. Adepti na medaile občas pridajú aj čoto navyše, ako napríklad jazda na červenú a pod. V stajni majú všetky druhy tátošov, pričom tí majetnejší si môžu dovoliť silový tuning, prípadne štýlový facelifting. Dopingy sú povolené. Navyše to zvyšuje prestíž. Obe tieto skupiny sú tam vonku hojne zastúpené a navzájom tvoria priam smrteľnú kombináciu.
Áno je to sranda a nie je to sranda. Cez priam komické situácie, kedy zo zastávky sledujem ako sa 80-ročný starček obkročmo zaseknutý na betónovom kochlíku, snaží pomocou paličky prevaliť na dvojprúdovku. (Tu už ide fakt o hubu a na zachovanie nejakej dôstojnosti nie je čas. Chápem, že v tomto prípade by pre starého pána podchod oveľa namáhavejší.) Až po menej komické situácie, kedy za doprovodu zelenej na semafore vstupujem na prechod, vtom cítim kamarátovu ruku na ruksaku a trhnutie dozadu. Pol metra predo mnou si ti prefrčal pretekár. Psychicky ma to odhodilo 5 metrov a jediné na čo sa v záchvate zúrivosti a bezradného afektu zmôžem, je pol minútová dávka invektív na adresu osoby za volantom, ktorá už dávno zmizla v uličkách.
Priznám, že aj ja si to občas strihnem krížom, ale predtým si to tri krát prerátam a potom ešte raz. Povinnosti naháňajú aj mňa aj vás, ale ako sa vraví pokiaľ nejde o život nejde o nič. Ale o dôvodoch nechcem, každý má tie svoje. Ale, že kvôli desiatim minútam veľa krát riskujeme život, je minimálne na zamyslenie. A nielen náš (o tom Vám porozpráva vodič, ktorý zrazil človeka). A ešte sa aj vraví, že športom k trvalej invalidite. Mno...asi na tom niečo bude.
P.S.
Tento článok si dovolím aj v mene Vás, ktorí ste to dočítali až sem venovať jednému človeku. Poznal som ju iba z počutia, chodila k nám na výšku. Prvý krát som ju videl v škole na fotke, pod ktorou bolo napísané: „So smútkom v srdci Vám oznamujeme...“ Študentke, ktorej život zbytočne a tragicky vyhasol na prechode pre chodcov.
