Vyber Káčera !

„Vyber káčera.“
„Eh, ako prosím?“
„Káčera! Vzadu vo vrecku.“ Odopínam, čierne vrecko a nahmatávam umelohmotnú nádobu v tvare (čuduj sa svete) káčera. Nasledoval rýchlo kurz toaletnej prírodovedy, čo, kde a ako, šup gate dole, slipy dole, nasadiť na vercajk a čakať. Čakať. Čakať. V tej chvíli čas desať-krát spomalil. Miestnosť páchne Savom.
Rekapitulácia. Je piatok večer a ja miesto toho, aby som bol naložený v nejakom Bratislavskom pube, kľačím pred cudzím človekom, na socialistickej toalete, mám ruku v jeho rozkroku a je to chlap! Od podlahy mi ťahá na kríže, som hladný, smädný, všetko ma bolí. Už som spočítal skoro všetky kachličky v miestnosti, keď môj pohľad spočinul na Maťových okuliaroch. Za dvojkami do diaľky s skrýval zasnený pohľad plný očakávaní nastávajúceho víkendu. Pár centi nižšie úsmev od ucha k uchu.
„Sú tu dobré baby čo?“ Upriamil svoj pohľad na moju nervóznu tvár.
„Jasné, tiež som ich vo vlaku okukoval.“

Ten víkend som bol s Maťom na izbe. Večer keď sa skončil program a trebalo do hajan sme kecali. O babách, o živote, o škole, o filmoch, o babách, o hudbe, o akciách, o zážitkoch, o babách a tak. Ležali sme zabalení každý vo svojom kúte miestnosti a v tej tme ani nebolo badať, že on sa nemôže pohnúť. Došla reč aj na život na kolečkách. Na nesmelo kladené otázky som dostával, citlivé, jasné odpovede, ktoré ma svojou otvorenosťou a prirodzenosťou dostávali do nemého úžasu. „Maťo prečo sa nehýbeš?“ „Ako dlho?“ „Ako žiješ?“ Pre mňa tabu, pre Maťa prirodzená súčasť bytia. Na tú poslednú som dostal odpoveď, kedy som pochopil mieru ľudskej rozmaznanosti. Človek má tendencie veci prirodzené brať ako samozrejmosť a často prehliadať. Veci, ktoré by boli pre Maťa dar. My vo svojom svete, riešime svoje problémy, máme ich plnú hlavu a stavať všetky na jednu úroveň by bolo hlúpe. Ale chápať, uvedomiť si, keď sa rozčuľujem nad malichernosťou, ktorá v danom momente znamená koniec sveta, že život je vlastne gombička, je pocit na nezaplatenie.

Spoznal som veľkého človeka. A mal som šťastie. Možno keby vtedy prišiel niekto iný, bol by ufrflaný, nepríjemný, introvertný, utiahnutý a neviem ešte aký. Jednoducho človek, ako ktokoľvek z nás. Vozíček či barlička na tom nič nezmení. A tie hlúpe škatuľky plné predsudkov, ktoré nosíme v hlavách navrhujem vyhodiť. Aby sa spravilo miesto pre radosť z toho, že sa máme. Raz som niekde čítal, že udalosti samé o sebe nemajú žiaden zmysel. Svoj zmysel dostávajú, až keď voči nim zaujmeme postoj. A ak postoj závisí od uhlu pohľadu, tak som rád, že existujú ľudia, ktorý nám ho svojim jedinečným prístupom k životu dokážu o niekoľko desiatok stupňov rozšíriť. Kto komu viac pomohol Maťo?