Výhovorky lenivosti, alebo koľko málo stačí ku štastiu

Toho dňa som ju otvoril. Medzi pravidelnou dávkou noviniek zo sveta reťazcov sa tam skrývala. pohľadnica s obrázkom a známkou za 0,53 euro. Kamarátka so španielska mi lámanou angličtinou vysvetľuje, že architekt Sagrdy Famile pred dokončením zomrel a že by som mal prísť kuknúť do Barcelony, je tam pekne a tak. Ten deň som sa usmieval. Mohol za to obsah, ale oveľa viac forma. Že, maličkosť? Svet sa skladá s maličkostí a smutný je ten, ktorý ich nevníma. Obyčajná pohľadnica.

Sme leniví. Nechce sa nám hľadať pero, kupovať obálku, písať rukou, premýšľať akú treba známku, kde je založená adresa, kedy je otvorená pošta, sústrediť sa na chyby. A bohvie kedy to príde a možno sa to stratí. Výhovorky ľudskej lenivosti a pohodlnosti. A pritom stačí raz za čas.

Badám to posledné roky. S rozvojom IT technológií a nástupom internetu a mobilu sa stáva komunikácia písaným slovom priam raritou. Sme si bližšie, máme ICQ, maily, diskusie, fóra, ale je to naozaj tak? Ešte nedávno som si vravel: „ako sa ľudia predtým spoznávali?“ Veď SMS-ky to tak uľahčujú. Introverti čo sa schovávajú za sexi fotkami a nickmi, by boli nahratí. Ale je to tak strašne neosobné. Vieme si povedať, kedy si modernými technológiami život uľahčujeme, a kedy už nimi niečo nahrádzame? A tak sa potom stane (ako mne), že kade chodím sa chválim, že som dostal pohľadnicu.

Som prekvapený, že stačilo tak málo (4-5 rokov), aby som našu hnedú schránku s mojim priezviskom dokázal plne ignorovať. Časy, kedy som ju vzrušene otváral skoro denne a očakával čokoľvek sú preč. Vážim si to! Vážim si, že bol človek, ktorý miesto CTRL+C a CTRL+V zobral do ruky pero a napísal. Že mi venoval istotu, že rovnakú “správu“ nemá nikto iný na svete. Že mi venoval svoj čas. V písme je toho napísaného veľa.

Thank you Pepa (a Peťa)