Pozerala na mňa...
Povedal som: Ešte existuje jeden pohľad na vec. Teraz ma to napadlo, len ešte neviem povedať či ...hm, možno je dosť sebecký, ale asi to celé vystihuje.
Ja som malý chlepec mám 3 roky, neuvedomujem si sám seba a nevnímam rozdiel medzi mojim vnútorným svetom a svetom okolo mňa. Iba cítim a chcem.
Chcem pekné veci, mám rád pestré farby, hračky. Chcem hračku. Páči sa mi. Mám tri roky a pozerám na ňu a jediné čo dokážem rozlíšit je obrovský smútok keď nebude moja a neskutočé štastie keď bude moja. Ale ja slovíčko "neskutočné" nepoznám, viem byť len veselý alebo smutný. Neviem povedať prečo som si vybral práve túto hračku, neviem povedať prečo ma ostatné nezaujímajú. Veď ja o nich viem, ale viem že vo mne nezanechávajú žiadny pocit, akoby boli priesvitné...bezfarebné. Ja mám rád farby. Viem že oklo mňa chodia, že sa usmievajú. Ony vidia, je nevidím. Ony nevedia, ja viem.
Ja si neuvedomujem, že dokážem nebyť smutný aj z inou hračkou, veď mám len tri roky. Pre mňa si stred hračkárstva ty, v regáli zabalená, zelené oči, ten úsmev, nedostupná. Nechápem, ale cítim.
V deň kedy som sa narodil sa veľa zmenilo, od dňa kedy som sa narodil mám tri roky a nezostárnem. Chápem že vždy budem túžiť, vždy sa budem chcieť hrať. A chápem že pokiaľ ty nebudeš cítiť to isté, ostaneš pre mňa len kráskou v regále, láskou v krabici, tak strašne ďaleko kam nedočiahne žiadne dieťa, ale tak blizúčko, blízko aby som ťa cítil, vnímal... Závidím ťa a budem ťa závidieť, každému chlapčekovi, ktorý ťa dočiahne, ktorému podáš ruku. Bojím sa, že to neskončí.
Povedala: "Ja chcem byť tvojim dieťaťom, chcem byť tvojou hračkou..."
