Neľutovať, pochopiť

„A pekne spievaš?“

1. „Jasné! Spievam ako boh!“ (s mierne namysleným a ľahkou iróniou ozdobeným úšklebkom)
2. „Neviem spievať, ale baví ma to.“ (kamenne vážna tvár)
Toto sú moje obľúbené odpovede. Poskytujú totiž výbornú východiskovú pozíciu, aby som milo prekvapil. Takto fungujem asi posledné tri roky, kedy mi moje nekonečné ego dovolí o tak citlivej a individuálne ponímanej veci ako je spev viac-menej šaškovať. Viem, že vystúpiť pred dav a spustiť ľubozvučný chorál robí veľa ľudom značný problém. Ono stačí jeden „poslucháč“ ktorému to nesadne, a ak to náhodou bude frfloš typu „čo na srdci to na jazyku“, tak ejhle blok je na svete. Hlavne keď je to prvý krát.

„A pekne spievaš?“

Má nad 19 čiže číro nezájem. Má nad 19 a ... je hluchá.
Sledujem široký otvorený pohľad, hladný po odpovedi a naprázdno otváram ústa. Ako kapor na suchu. Po nekonečných štyroch sekundách so mňa vylezie neisté, ale úprimné „áno“ . Asi prvý krát bez automatizmu, asi prvý krát som sa naozaj seriózne zamyslel nad svojim spevom. Subjektívne zhodnotil a odpovedal.

„Ďakujem!“

S úsmevom od ucha k uchu sa odvracia k oknu. Uzavretá vec. Z jednej strany. Zatiaľ čo ona pohľadom hladí krajinu tam vonku, ja sa nervózne mrvím na zadnom sedadle a strašne moc chcem niečo dodať. Niečo čo by doplnilo, vysvetlilo, vyjasnilo ozrejmilo to fádne „áno“. Vieš ono to je strašne individuálne... Vieš ja to ťažko posúdim... Vieš ono... Vieš...

"Nevieš...nikdy si ma nepočula..."

V tu ranu ma prepadla ma ľútosť. Ľútosť, že som nepovedal dosť. Že to „áno“ je v tomto prípade len prázdna bublinka s nulovou výpovednou hodnotou. Ľútosť z bezmocnosti. Ľútosť na tým, že človek ktorého mám rád je ochudobnený o niečo tak silné ako je pôžitok s hudby. Ľútosť, že ja mám a ona nie. Ľútosť, že s tým prd spravím. Nespravodlivosť.

„Kde si bola keď sa rozdával sluch?“

Odpoviem si sám. Stála v rade na veľké srdce. Spolu s ďalšími, ktorých máme tendenciu ľutovať, len preto, že im niečo chýba. Niečo čo my normálni, považujeme za normálne. Čo je normálne? Vidíte tie absurdnosti? Tu ma napadá otázka: „Prečo človek ľutuje?“

Odpoveď je pár riadov vyššie. Empatia. Vidím človeka s hendikepom, vcítim sa do jeho kože a aplikujem na seba stratu všetkých pôžitkov, ktoré zo sebou prináša jeho znevýhodnenie. Presne ako som to spravil ja. Pre mňa je hudba pôžitok. Mám pocit, že na tomto mieste skončí drvivá väčšina ľudí. Skončí u seba. Ďalej už nepremýšľa, ostane obalená silnými emóciami. Ľutuje.

Nemám v rukáve žiadnu radu čo s tým, chcem len poukázať na diametrálnosť pohľadu na hendikep zo strany A aj B. A že mám pocit, že veľa krát s tým máme oveľa väčší problém hlavne my „zdraví“. V neprospech oboch strán. Mňa to stálo hodiny debát a zážitkov, za ktoré som nesmierne vďačný. Naučiť sa neľutovať, ale chápať, porozumieť.