Rok, blog, jazz...

Môj blog vznikol na papieri. Bol to príbeh padlých anjelov, mŕtvych psov a havranov so zlomenými krídlami. Zraňoval, zranil. Bol zásadný a dvoch ľudí trochu zmenil. Viem, že sa nikdy nezopakuje. Dúfam v to. Vtedy sa začalo obdobie beznádejného tápania a hľadania niekoho, kto by ma doplnil. Aby som bol úplný a mohol opustiť vysoké šedé steny všednosti, znova lietať, smiať sa, milovať. Narodil sa človek, ktorý začal rozmýšľať.

Výsledkom nespočetných prebdených nocí bol môj prvý, značne zmetený článok, ponúknutý svetu. Ako raz napísal A.Dent, pozeral som na svoje dielo a uvedomoval si, že ho vidia aj ostatní Prišiel prvý komentár, stý čitateľ, bolo to vzrušujúce. Trochu.

Nasledovala pauza. V podstate som nemal v pláne po mojom druhom článku v písaní pokračovať, ale znova prišlo obdobie plné otáznikov. Do toho dlhé upršané, melancholizmom presiaknuté jesenné večery. Ideál. „Dar“ odštartoval druhý začiatok, ktorý stále trvá.

Ďalší zásadný článok bol o jednej s mojich lások. Kórejský film. Aj cez relatívny nezáujem blogerskej obce naň náhodou natrafila jedna Kórejka žijúca v Bratislave. Výsledkom nášho dopisovania bolo interview, ktoré (ak viete kórejsky) si môžete prečítať tu . Tam som pokoril magickú hranicu čítanosti 10000 (číselko vľavo dole) a vraj to malo v Južnej Kórei celkom úspech a vraj to bolo aj v časopise. Aj s mojou ďábelskou fotkou:) Tak som trochu povyrástol a oči mi zošikmeli.

Zbytok sú už len také plky. Všímavejší nájdu recept na „úspešný článok“ aj so skúškou správnosti. Ináč mám pocit že sa stále profilujem, nemám štýl, jednoducho pastujem svoje vnútorné pochody.

Načo tento článok? Berte to ako poďakovanie. Všetci tí či mi sem lozíte a čítate aj súkromné. Som rád, že sa s Vami stretávam reálne, alebo virtuálne. Že mi píšete, že ma počúvate, že mi pomáhate, že Vás spoznávam. Je to krásne...

"Blog je svet, kde som taký, aký by som chcel byť v skutočnosti..."