Tokio je v prvom rade veľmi veľké mesto. Bez využívania dopravného systému sa nezaobídete. Linky metra prevádzkujú dvaja prevádzkovatelia, vlakové spojenie (využijete aj v rámci mesta) tretí. Oplatí sa využívať Suica kartu, elektronickú peňaženku, ktorú dobijete v automatoch (len bankovkami). Zaplatíte ňou nielen za jednotlivú cestu, ale aj v automatoch napríklad nápoje, či drobné občerstvenie. Kratšia cesta metrom stojí 1,6 euro, dlhšia môže stáť aj 3 eurá. My sme za týždeň mali priemer 7 euro na deň a osobu.
Keď vystúpite z metra, musíte si na tabuliach nájsť číslo svojho východu. Napríklad podľa označenia miesta, ku ktorému smerujete. Pri východe vás bude čakať veľká tabuľa s mapou, podľa ktorej nasmerujete svoje ďalšie kroky. Samozrejme s chytrým telefónom s GPS a off-line mapou na navigáciu nič nepokazíte, ale nevyhnutné to nie je.
Tokio je mesto protikladov. Odbočíte z rušnej ulice do vedľajšej a tam akoby sa čas zastavil. Kľud, ticho a pokoj. Azyl z ruchu veľkomesta miestni hľadajú aj vo svätyniach. Kde sa prídu upokojiť, načerpať pokoru a pokoj v duši. Aspoň mne to takto pripadalo. Medzi mrakodrapmi môžete nájsť okrem tichých chrámov aj akoby malú dedinu s prízemnými domčekmi. Alebo krásnu japonskú záhradu, či len obyčajný park.
Podvedome si spomeniete na japonských turistov u nás (či v Európe), ktorí fotografujú všetko naokolo. Odporúčam prvý deň-dva sa len pozerať. Potom si zvyknete a mačkať spúšť fotoaparátu budete menej často. Turistickým nedorozumeniam sa aj tak nevyhnete. My sme si chceli odfotografovať cisársky palác a pýtali sme sa, kde je vchod do inak veľmi rozľahlého areálu. Prvý deň sme žiadny otvorený vchod nenašli a to sme si odšlapali hodný kus. Na druhý deň sa záhada vyriešila. Dostanete sa len do parku, ktorý je priľahlý cisárskemu areálu. Japonci sa fotografujú prekne spoza múrov a vodnej priekopy.
Cisársky palác spoza mnohých múrov a vodnej priekopy. A davy Japoncov, ktorí chcú mať fotku s palácom v pozadí.
V Tokiu si prídu na svoje aj milovníci vertikál, čiže mrakodrapov. Na fotografovanie z ulice je vhodný širokouhlý objektív. Na celkové pohľady zasa vyhliadka z Tokyo tower. Tokio má však už aj novú aktrakciu, novú vežu SkyTree. Takže dnes už pravdepodobne môžete skúsiť vyhliadku aj odtiaľto.
Tokyo Tower
Sky Tree, nová dominanta Tokia.
Cez víkendy sa niektoré ulice pre dopravu uzatvoria a prednosť dostanú peší. Či už kvôli nákupom na Ginze, alebo na nejaký ten sprievod v Asakusa. Opäť v súlade s tradíciou protikladov. Tam, kde cez pracovný deň cez ide auto za autom, je cez víkend pešia zóna. Ak chcete zažiť skutočné ľudské mravenisko, skúste ku koncu pracovného dňa najrušnejšiu železničnú stanicu na svete, Shinjuku. My sme sa tam v taký čas ocitli neúmyselne a ešte sme mali cestu proti davu a tak sme si zažili aj skutočný nával ľudí. Pretože inak aj v rušných uliciach nie je až taký zhon, ako si našinec mylne predstavuje.
Zo stavovacích zariadení si môžete vybrať japonský fast-food. Vonku sú vyobrazené jedlá (často aj umelohmotné makety) a automat, z ktorého si kúpite lístok na vybrané jedlo. Vnútri podáte lístok a behom desiatok sekúnd máte svoju pozrciu ryžových rezancov, či ryže s mäsom, či inými ingredienciami na tácke. Nebudú zaskočení ani pri požiadavke na európsky príbor. Veľmi príjemný je zvyk, že čistú pitnú vodu k jedlu máte k dispozícii bez obmedzenia. V danom podnebí vody pri mestskej turistike vypijete dosť.
Aj v efektívnom a rýchlom Tokiu máte k dispozícii slow-food občerstvenia McD. Nechápem, ako to tí Američania dosiahli, ale aj tu to funguje tak pomaly, ako inde vo svete. Najprv jedna fronta k pultu. Potom vám niekoľko minút ohrievajú vybranú žemlu a pripravujú ostatné súčasti ponuky. A chutí to úplne rovnako.
Okrem vyššie uvedených najlacnejších stravovacích zariadení (cca 5 euro za jedlo) sú k dispozícii aj reštaurácie, kde sa chodia najesť miestne biele goliere. V pracovných dňoch v čase obeda vás usadia ku stolu v (na naše pomery) slušnej reštaurácii, donesú vodu a vybrané jedlo. Síce rýchlejšie, ako v McD, ale môžete posedieť, ak si potrebujete oddýchnuť. Cena za obed do 9 euro.
Sprepitné v Japonsku zásadne nedávajte, mohli by sa uraziť. Oni dostávajú zaplatené a za to odvedú svoju prácu. Presne, s úsmevom a na vysokej úrovni.
Netvrdím, že by som v Japonsku, či Tokiu chcel žiť. Kultúrne rozdiely sú zjavne veľké a japonská spoločnosť uzavretejšia, ako tá európska. Ale z pohľadu turistu ma Tokio nadchlo. Japonsko zjavne nie je (len) Tokio a tak sa zastrájam, že sa niekedy pozriem aj do Japonska mimo Tokia. Pre tých, čo dostali zálusk na návštevu Tokia mám želanie, aby sa podobné akcie leteckej spoločnosti Aliatalia opakovali aj v budúcnosti. Aktuálne majú dobré ceny do Ria v Brazílii, tak zatiaľ môžete vyraziť tam.
Parené buchty s ovocným pivom. Parili sa pekne v parnom hrnci, akurát plnku mali slanú. Tie zo sladkou mali zasa iné cesto, takže predsa len, tie slovenské sú iné.
